Na Babette po svete (Denis Šmída)

 

Babetta Denis Smida (3)Svoje písanie by som rád začal touto skutočnosťou. Určite ste už počuli o nemeckých dôchodcoch, čo na GS-ách precestovali polovicu sveta, až mi príde,  že slovenský sen je byť nemeckým dôchodcom. A tak sme zahájili taký náš malý protest, hodný dvadsať ročných slovenských študentov. Nie, nemáme nič proti GS-ám, len na ne jednoducho nemáme.

PREČO NIE? Mali ste niekedy pocit či chuť urobiť niečo veľké? Potom prešlo zopár minút, dní, týždňov a vy ste opäť skončili v papučiach pred televíziou nadávajúc, že sa nič nedeje… Nechcem sa hrať na veľkého motivátora a hovoriť prečo nejdete tam, prečo neurobíte tamto. Avšak si neodpustím vám položiť jednu otázku… PREČO NIE?!

No poďme od začiatku. Rok 2012 a päť pobláznených študentov stojí na počiatku svojho sna. Ani nulové technické znalosti, hodné gymplákov, nás nezastavia. Babetty našich dedov čaká 500 kilometrový, teraz si už dovolím povedať výlet, no predtým najväčšia expedícia na ktorej sa nám podľa ostatných malo všetko pokaziť a nakoniec sme mali zomrieť. 6 upršaných dní sa trápime a ani hodina a pol strávená výmenou sviečky nás nezlomí. Aj keď sme boli všetci na úplnom dne, nikdy sme túto našu premiéru neoľutovali. Naučili sme sa nevzdávať a to boľ neskôr základ úspechu.

Prešiel rok a my stojíme s našimi Babettkami v Prahe na Václaváku. Na naše prekvapenie po ceste opäť nikto nezomiera, ako to tvrdilo okolie… asi máme jednoducho príliš veľké šťastie… 1000 kilometrov si to Babettky šlapú ako hodinky a legendy o tom, ako sa to v ďalšej dedine neopraviteľne pokazí, ostávajú skutočne len legendami. A to všetko len preto, lebo sme sa NEVZDALI!

Babetta Denis Smida (11)

2014, DVA ROKY PO SMRTI ALEBO AKO NEZOMRIEŤ. Predošlé cesty nás naučili dve zásadné veci. Vymeniť sviečku a fakt, že to jednoducho ide.

Priznám sa, no nikdy som nebol na západe. Nikdy som nevidel Eifelovku ani berlínske múzea. Verím, že je to krajšie ako na obrázkoch a atmosféra ešte úžasnejšia. Určite tam pôjdem… až budem mať 50 a papuče na nohách. Západ počká. Prstom prechádzame na druhú stranu mapy a zastavujeme sa na malom štáte s názvom Moldavsko.

Pol roka plánovania a príprav. Pred sebou máme niečo, čo doposiaľ nikto neskúsil. 4000 kilometrov vedúcich Slovenskom, Maďarskom,, Rumunskom, Moldavskom a Srbskom. Pol kilometra po štarte sa nám jedna Babetta kazí a vôbec nevyzerá, že sa dostaneme ďalej. Naše technické znalosti sa za posledné dva roky zvýšili na také to cestovateľské minimum, kedy si bez problémov vieme vymeniť sviečku či druhý motor. Po hodinke či dvoch je porucha preč a my deň po dni plníme svoj sen. Od začiatku našej cesty prešlo 15 dní a nám pribúda do pasu moldavská hraničná pečiatka. Radosť je obrovská, no čaká nás ešte 2500 kilometrov späť na Slovensko. Nezlomí nás ani rumunský Transfagarasan a výšky presahujúce 2000 m n. m. Všetko je úžasné a my nemôžeme uveriť, že práve my sme tí, ku ktorým sme predtým len s úžasom vzhliadali. Po 34 dňoch sa vraciame živí a zdraví s jednou veľkou skúsenosťou a to, že ak sa stretne dobrá partia ľudí, ktorí chcú niečo dokázať, ani nedostatky nie sú prekážkou.

ÁZIA BOL LEN SEN. Cestovanie vás pohltí bez toho aby ste si toho všimli. Stávate sa závislý.

„Ideme do Ázie!“ Veta ktorá nás navždy zmenila.

Mesiace poctivých príprav sú nutnosťou a pri cestovaní na niečom, ako je Babetta, to platí dvojnásobne. Máme plán A, B, C… treba mať všetko poistené. Vecí čo sa môže skomplikovať je nespočetne, no ani to niekedy nestačí. V konečnej zostava sme traja. Ja, Maťo, ktorý so mnou cestuje už od prvej výpravy a René, ktorý sa k nám pridal pred cestou do Moldavska. Stroje sú nachystané, odvaha nechýba. 5. júla, už ako 20 roční, kopneme do pedálov splniť si ďalší sen.

A KAM TO VLASTNE IDEME? Náš záujem si získali dva ázijské štáty, obklopené Čiernym morom, Veľkým a Malým Kaukazom. Tí geograficky zdatnejší tušia, že hovorím o Gruzínsku a Arménsku. No predsa to náš cieľ tak úplne nie je. Od prvej cesty sa držíme hesla „CESTA JE CIEĽ“ a tak veľmi nezáleží na tom, ako ďaleko sa dostanete, či ako dlho pôjdete, no dôležité je si to všetko poriadne užiť a to my vieme.

Niečo ako tranzitné krajiny u nás neexistujú. Na Babette len tak niečo nepreletíte, verte mi. Do Gruzínska sa dostanete buď severom, cez Rusko a pre nás neprekonateľný Veľký Kaukaz, juhom cez Turecko, na ktoré by sme potrebovali ďalšie dve týždne na viac, alebo pre nás finálnou cestou trajektom cez Čierne more. Je to rýchlejšie, lacnejšie, no má to aj jednu chybičku. 21. musíme byť v prístave v bulharskej Varne. 1700 kilometrov za 17 dní… „to by sme dali aj na bicykli!“ Vravíme si. Avšak po doterajších skúsenostiach nenechávame nič náhode a čím skôr vyrážame.

ZLATÁ EURÓPA! Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bulharsko sú cieľom prvej etapy našej cesty. 2 dni trávime na Slovensku. Namierené máme k našim južným susedom. Večer tretieho dňa prichádzame k Balatonu, je tma. Tábor rozkladáme na malom trávnatom výbežku pri parkovisku, asi 50 metrov od pláže. Závistlivé pohľady turistov z trojhviezdičkových hotelov, ktorí musia šliapať stovky metrov z ich klimatizovaných izieb na pláž, ignorujeme a na pokosenom anglickom trávniku degustujeme sardinky z konzervy.

Rovné jednotvárne cesty Maďarska nás deprimujú ich dĺžkou a uspávaní úkrutnou rýchlosťou našich strojov pokračujeme do Srbska.

Babetta Denis Smida (12)

SRBSKO, DRUHÝ DOMOV. Ak ste motorkár a budete mať niekedy cestu na juh, Srbsko určite nevynechajte. Nevynechajte ho ani ak budete mať cestu na sever. Srbsko jednoducho musíte zažiť.

Namierené máme do Bačky Topole, za dobrým kamarátom a motorkárom v jednej osobe, Danielom. Srbsko má úžasný „motorkársky systém“, založený na pomoci medzi motorkármi. Každé väčšie či menšie mesto má svoj motorkársky klub a v ňom svoj dom. Na dverách je telefónne číslo pre cudzích motorkárov. V prípade núdze stačí zavolať a máte ten najlepší nocľah a spoločnosť od ľudí s motormi v srdci.

Pri pohľade na nekonečnú srbskú rovinu sa nečudujeme starovekým názorom o (ne)guľatosti Zeme. Vynechať nemôžeme ani tzv. slovenské dediny, Kovačica a Padina, pričom v Kovačici Slovenská populáciu pomaly ustupuje, no v Padine zabúdate, že sa nachádzate 400 kilometrov od slovenských hraníc. Ako miestny hovoria „v Padine žije 99% Slovákov a jeden cigán, ktorý taktiež o sebe tvrdí, že je Slovák“.

Povinne dopĺňame zásoby vody a benzínu. Namierené máme do oblasti s názvom Deliblatska Pescara, definovaná, ako jediná európska púšť. Duny a ťavy tu však nečakajte. Kilometre a kilometre prevažne pustého územia, kde sa hladina podzemnej vody nachádza až v hĺbke okolo 150 metrov pod povrchom. Už od Slovenska nás sprevádzajú teploty presahujúce 40 stupňov. Trpíme my aj Babetty, ktoré preukazujú nesmiernu výdrž pri podmienkach, kedy my prestávame vládať.

8 deň prichádzame do Palenice, odkiaľ sa kompou presúvame na druhý breh Dunaja. Krajina mení tvár a prichádzajú aj prvé kopce. Asfalt, na niekoľkých kilometroch, nahrádza štrková cesta. Vodič nemeckého karavana len nechápavo krúti hlavou. Na obed smerujeme k Striebornému jazeru, miestnymi označované za veľmi pekné. Striebro tu nehľadajte. Voda sa nelíši od tej na Zlatých pieskoch a stovky turistov nášmu nadšeniu taktiež nepridávajú. Deň zakončujeme pri dedinke Dolnij Milanovac, na brehu Dunaja.

PADNÚŤ A VSTAŤ. V snahe si skrátiť cestu k bulharským hraniciam opúšťame hlavný ťah na vedľajšie cesty. Po piatich kilometroch sa asfalt opäť stráca, my pokračujeme ďalej. Pri snahe nakrútiť dobré zábery dolu kopcom, dostávam na prašnej štrkovej ceste šmyk a prvý vážnejší pád je na svete. Asi v 30 km/h ma Babetta hádže o zem. Zlomené zrkadlo, roztrhané tašky, zničený nosič a potrhané oblečenie ma mrzia, no našťastie sa nič vážne nestalo. 5 minút predtým som mal v pláne si kvôli teplo zložiť prilbu a prezliecť nohavice. Niekedy pri vás anjel skutočne stojí.

BULHARSKO, NAŠE PREKLIATIE. Po minuloročných skúsenostiach, kedy sme museli prechádzať hranice na niekoľko pokusov kvôli chýbajúcim ŠPZ-kám, ktoré na Slovensku nepotrebujeme, dostávame strach pri každej tabuly s nápisom „border“. Bregovo, kedysi jedno z väčších miest, teraz mesto duchov. Po vytvorení väčších hraničných priechodov, bolo mesto doslova odstavené od života a pomaly chátra. Ideálne miesto na nelegálny prechod srbsko-bulharských hraníc.

Sme v Bulharsku a mierime do prvého väčšieho mesta, Vidin. Neviem vám dostatočne vysvetliť dopravnú situáciu vo veľkých bulharských mestách. Možno slová „anarchia na cestách“ sú tomu najbližšie. Na semafory sa nespoliehajte. Autá púšťajú aj v protismere a tak nikdy neviete, kto a odkiaľ vyjde. Za mestom Kozloduy sa začína trápenie. Zapaľovanie na jednej z Babiett to vzdáva a necháva nás stáť. Kempujeme hneď za mestom. O desiatej večer nás budí polícia. Mixom ruštiny a bulharčiny nám vysvetľujú nebezpečenstvo od počernejších obyvateľov, ktoré nám hrozí, ak zostaneme kempovať vonku. Balíme veci a nasledujeme políciu na bezpečnejšie miesto. Privádzajú nás na policajnú stanicu. Za plotom pod kamerami rozkladáme opäť náš tábor a zaspávame.

Vysoké teploty nás sprevádzajú celým Bulharskom. Cesty potvrdili svoju povesť tankodromu s opravami v Bulharskom štýle. Do 10 centimetrovej jamy sa naleje 20 centimetrov asfaltu a vznikne 10 centimetrový hrbol. Následkom sú rozbité ložiská v kolesách, polámané špice, zničené zrkadlá, defekty…

13 dní, 4 štáty, 1700 kilometrov je za nami a naskytuje sa nám zaslúžený pohľad na more a Varnu. Radosť je veľká… O 4 dni nám ide trajekt. Dovolenkovú náladu striedajú opravy našich hrdinov.

Babetta Denis Smida (13)

TU RAZÍTKO, TU RAZÍTKO A EŠTE TU RAZÍTKO… ĎAKUJEM. Pravidlo štyroch hodín. Opatrenie, ktoré vás ušetrí od nekonečných hodín čakania. Ako to funguje? V prístave vám povedia „príďte o 9:00“, ak sa neriadite pravidlom štyroch hodín a skutočne prídete, čakajte vetu „príďte o dve hodiny prosím“ a nakoniec, ak ste na toľko nezodpovedný a skutočne prídete už po dvoch hodinách, uvidíte nechápavé pohľady zamestnancov prístavu, ktorí vám oznámia, že ešte stále nie je nič pripravené, ale pre istotu už máte počkať v prístave, aby ste ich ušetrili trápnej situácie kedy vám oznámia ďalší posun.

Ak toto všetko prežijete a nezlomí vás ani úpal, ktorý najskôr dostanete z nekonečného čakania na slnku, dostanete sa k fáze ešte nekonečnejšieho vybavovania. Najskôr nám ofotia pasy a naše absolútne bezcenné, doma vypísané, viac falošné, ako pravé techničáky k Babettám. S hromadou papierov prechádzame aj s Babettami k druhej budove na colnú kontrolu. Policajt nám po otázkach, či prevážame nejaký alkohol, drogy, zbrane a akého sme vierovyznania dáva razítko. Berie nám pasy, jeden z nás ide sním a druhého posiela s papiermi do inej budovy, kde však ako neskôr zisťujeme, treba aj pasy ktoré nám dotyčný ešte nevrátil. Ja nasledujem policajta do rozbitej budovy. Pri vstupe odhadzuje do rohu zapálenú cigaretu a následne rozkopáva železné mreže. Pleseň na stenách, špina a poletujúce lastovičky po chodbách… ľutujem ľudí, ktorí tam pracujú. V kancelárii si opisuje naše pasy, no stále vypadávajúci počítač mu to rozhodne neuľahčuje. Po niekoľkých reštartoch počítača a 15-tich minútach dostávam naše pasy. Opäť sa ideme k Nikolajovi, kde konečne platíme za trajekt. Na záver nás posiela hľadať ďalšieho muža, ktorý by mal niekde vonku pobehovať s lístkami na trajekt. Čoskoro ho máme a víťazoslávne držíme v ruke malý papierik s rozmermi 3×2 centimetra, čo je naša vstupenka do Ázie.

RADOSŤ JE VEĽKÁ, SMÚTOK VÄČŠÍ. Tri dni trávime na mori nekonečným a nezastaviteľným húpaním. Ráno prichádzame do Batumi. Vysoké budovy mesta s horami v pozadí vyzerajú úchvatne. Po štyroch hodinách čakania v prístave a vysvetľovaní colníkom, že Babetta nie je v žiadnom prípade motorka, ale len bicykel s motorom, sa dostávame do mesta. Prvý šok zažívame, keď sa nám pred bránami prístavu nechápavo prihovorí český manželský pár a o 200 metrov ďalej nás zastavuje Maťa s kamošmi na malom citroeníku na ceste štátmi okolo Čierneho mora.

Celí nedočkaví vyrážame na prvé gruzínske kilometre. Máme namierené do Chulo, no Láďova Babetta po pár metroch zastavuje. Veríme, že zase len jedna z bežných porúch a dávame sa do práce. Po dvoch hodinách neúspešných pokusov ju tlačíme mimo hlavnej cesty k moru. Do zotmenia sa vŕtame v motore, meníme a skúšame všetko možné, no nič sa nemení a motor ostáva hluchý. Večer si naťahujem hammack medzi dvomi okrasnými stromami pri chodníku a chalani zaspávajú na zemi hneď vedľa. Okolo chodia až do rána stovky a stovky ľudí… niečo ako kempovať na Václaváku. Ráno vidím stáť pri Babettách aj dve väčšie motorky s tureckými ŠPZ-kami. Otočím hlavu a meter odo mňa spia, v dekách zabalení, dvaja turecký motorkári. A teraz si predstavte troch Slovákov a dvoch Turkov kempujúcich na Václaváku. Pohľad na nezaplatenie. Po prvotnom šoku sa aj s Turkami púšťame do opravy Babetty. Ani po ďalších piatich hodinách sa však nič nemení a stroj je mŕtvy. Veľakrát sme si kládli otázku „Čo ak sa niečo pokazí a my si nebudeme vedieť rady?“. Nie vždy máte šťastie, nie vždy ide všetko ako má. Keď sa niečo pokazí si hovorím: „ak by to bolo také ľahké, robí to každý.“ Vždy je mi ľúto, ak sa niečo také stane. Sú to veci ktoré ťažko ovplyvníte. Možno bola chyba v nás, možno niekde inde. Čas nás však tlačí a my sa bohužiaľ musíme rozhodnúť pokračovať vo dvojici, aj keď nám to je stále veľmi ľúto.

NIE JE VODOČ AKO VODIČ. Čo podľa vás znamená zlý vodič? „Blavák“ predbiehajúci cez plnú či východniar parkujúci cez dve miesta? Nechcem tu nikoho vychváliť, no na Gruzínca za volantom nemá nik.  Autá idú na červenú, kamióny v protismere. Gruzínska láska k trúbeniu nepozná hranice… trúbi sa tu jednoducho na všetko a hlavne stále. Po čase si pomaly zvykáme, že prednosť má väčší so silnejším klaksónom, a že ťukance sú tu bežná vec, nad ktorou sa nikto ani nepozastavuje, čo okúsi neskôr aj Reno, keď mu vodič mikrobusu narobí zo svetla puzzle.

Babetta Denis Smida (16)

HOSŤ JE SKUTOČNE HOSŤOM. O ochote Gruzíncov, ako takých, sme už veľa počuli a netrvalo dlho, čo sme sa o tom aj presvedčili. Pri odchode z mesta sa mi roztrhla reťaz. Zastavil som na benzínke. Spojky na teťaz sme mali založené hlboko v taške, pod hromadou ďalších vecí. Chcel som sa vyhnúť zdĺhavému vybaľovaniu a nabaľovaniu vecí na Babettu a tak som sa skúsil spýtať v pár metrov vzdialenom autoservise. Muž zamastený od motora auta, ktorý práve vybral, pozerá na reťaz a krúti hlavou. Spojku nemá, ale mám ísť sním do auta. Po chvíli si to upaľujeme stovkou po preplnených gruzínskych cestách a pred retardérmi akoby zatváral oči. Putujeme od jedného servisu k druhému, no nikde nič. Nakoniec zastavujeme pri cykloobchode, kde takú spojku majú, no stojí  0,5 lara, čo je asi 20 centov, avšak nikto z nás si peniaze nezobral. Po ceste naspäť na križovatke z ničoho nič prudko brzdíme, chlap vyskakuje z auta a doslova šprintom uteká cez rušnú križovatku k inému autu, kde od známeho pýta jednu laru. Opäť obchádzame polovicu mesta vracajúci sa pre 2 spojky na reťaz do spomínaného obchodu. Nestačím sa diviť. Ľudia sú rozhodne dôvodom, prečo do Gruzínska  zavítať.

KDE BMW KONČÍ, BABETTA ZAČÍNA. Už popredu sme boli upozorňovaní na cestu z Chulo do Achalciche, kvôli strmým stúpaniam a extrémne zlej ceste. Nebrali sme to príliš vážne, až do chvíle, keď nám nemecký motorkársky pár na veľkých cestovných BMW-čkach vysvetľuje, ako tadiaľ išli minulý rok a museli sa po dvoch kilometroch vrátiť. To nás však ešte viac a viac nabudí na spomínanú cestu vyraziť. Aj keď pravda je taká, že v skutočnosti nemáme na výber, pretože cesta cez Tbilisi je o 400km dlhšia, čo si časovo dovoliť nemôžeme. Cesta do Chulo je jedna z najkrajších, akú som kedy šiel. Rovný asfalt a jedna zákruta za druhou. Vravíme si, že je to príliš krásne na to, aby to skončilo. No stalo sa. V Chulo cesta končí a nastupuje 50 kilometrový off-road so stúpaním do sedla vo výške 2025 m.n.m. Po asfalte ani stopy. Hlboké jamy a veľké kamene tvoria prevažnú časť cesty. Domáci to veľmi neriešia a po ceste si to pália kľudne aj 50-tkou. Naša rýchlosť nepresahuje 10 km/h a aj napriek tomu z nás odpadá všetko to, čo nevýhnutne netreba k funkčnosti našich off-roadov. Cestou stretávame Artura, cyklistu z Argentíny, ktorý nikdy predtým nejazdil na bicykli, a tak jeden zobral a teraz je už 134 dní na ceste.  Jeho cieľ je Mongolsko. Pri otázke prečo cestuje, odpovedá „potrebujem schudnúť“. J Toto je skutočný cestovateľ.

Týchto 50 kilometrov bolo to najťažšie, čo sme kedy na Babette šli. Zvládli sme to! Radosť je veľká, ale musíme pokračovať.

ARMÉNSKO, KRAJINA „HORE-DOLU“. Pod Arménskom som si vždy predstavoval vysoké upršané hory. Ani sám neviem či to bolo vodou, ktorou je Arménsko obklopené i keď nemá kúsok mora, alebo len mojou nevedomosťou. Arménsky manažér s ktorým sme cestovali trajektom z Európy do Gruzínska nám popisuje ich krajinu slovami: „Aménsko, to je len hore-dolu:“ Krajina tu je skutočne krásna a zaujímavá. Cesty sú až neuveriteľne dobré. Málokedy je krajina v skutočnosti taká, akú ste si ju vždy predstavovali. Arménsko je toho v mojom prípade čistým príkladom.

NIE JE HOTEL AKO HOTEL. V Arménsku máme za cieľ pokoriť výškový rekord. Bráni nám v tom však 50 kilogramov batožiny a náhradných dielov, ktoré si po Láďovom odchode delíme len dvaja medzi sebou. Dostávame plán nájsť najlacnejší hotel aký len pôjde zohnať kde zložíme zbytočnú záťaž. Večer prichádzame do Aštaraku. Hotel dlho nehľadáme, je tu len jeden. V prepočte 6,50€ na osobu nám príde ako prijateľná voľba a po týždni v 40 stupňových teplotách sa tešíme na sprchu. Posledná otázka na recepčnú znie, či majú miesto pre motorky. „Yes, yes.“ No nikde nevidíme žiadnu bránu či garáž. Pýtame sa kam s motorkami a v tej chvíli chápeme, že v Arménsku neexistuje NIE. Recepčná nás naviguje priamo do vestibulu hotela zariadeného komunistickým štýlom. Parkujeme priamo na koberci pri recepcii. Nemáme slov, len pozeráme. Úsmev recepčnej nás uisťuje, že je všetko v poriadku. Izba vyzerá tak akú by ste ju za 6,50 čakali. Nerozumieme však prečo sú v kúpeľni dvojlitrové pet flaše naplnené vodou. Voda v kohútiku, sprche ani záchode netečie. Recepčná opäť klope na dvere… „water, ten minutes“. Najskôr nechápeme. Voda po chvíli začne tiecť. Ja sa asi po 8 minútach osprchujem a púšťam Rena. 2 minúty nato ostane ticho. AHA. Dochádza mi význam slov recepčnej a „voda, 10 minút“ neznamená, že voda potečie za 10 minút, ale že voda potečie len desať minút. Smejeme sa. Reno dokončuje sprchu vodou z pet fliaš a pripravujeme sa na ďalšie prekvapenia, ktorých nie je v Arménsku nikdy dosť.

VRCHOL SVETOVÉHO BABETTIZMU JE V ARMÉNSKU. Jedným z našich cieľov je arménske horské pleso Kari Lake, pod vrcholom Aragacu (4090 m.n.m.). 36 kilometrové stúpanie nám dáva zabrať. Riedky vzduch uberá Babettám aj tie posledné sily a vo výškach nad 2500 metrov ťaháme viac my ne, ako oni nás. Cesta je lemovaná príbytkami pastierov kráv a ich rodín. Obklopuje nás húf detí a Babettky sa na chvíľu stávajú atrakciou dňa, kedy si chce každý potočiť plynom, alebo aspoň zakrútiť šľapkou. Päť a pol hodinové stúpanie končí pri plese vo výške 3190 m.n.m. Odmenou nám je výhľad na zasnežený Ararat a prekrásnu prírodu.

Z PÚŠTE DO TATIER. Niektoré časti Arménska majú špecifickú vlastnosť zásadne meniť prostredie. Na jednej strane púšť so skalami a malými kríkmi, no prejdete 300 metrovým tunelom a ocitnete sa v tatranskom lese plnom borovíc a tečúcich potokov. Takéto rozdiely zažívame niekoľkokrát.

ŽIADNE DROGY,  LEN TÝRANIE PSOV. Prichádzame na arménsko-gruzínske hranice. Dlhá rada kamiónov neveští nič dobré. Predierame sa kupredu pomedzi ne až k policajtovi pri okienku, ktorý nás odbíja, lebo nemáme jeden nezmyselný papier, vydávaný úplne na začiatku. Čochvíľa máme aj potrebný papier a opäť stojíme pred hraničiarom. Pri otázke, či majú naše stroje nejaké papiere, odpovedám razantne „NO“ a sme pustení ku gruzínskej časti hraníc. Hraničiarom sa stále niečo nepozdáva a prikazujú nám zhodiť všetky veci a dokonca aj plasty z náhradného motora, čo je dosť babračka, ale hovoríme si „keď musia, tak musia“ a neprotestujeme. Policajt ma odvádza do miestnosti, zamyká a hovorí aby som si vytiahol všetko z vreciek… ťahám jednu sviečku za druhú, na to sa začne smiať a hovorí „OK, OK“. Boty a nohavice dolu! To je zlý nápad, hovorím si. Po pomyslení na týždňové ponožky a spotené motorkárske nohavice si opäť hovorím: „toto je skutočne zlý nápad!“ No poslúchnem. Vyzujem boty a sám zacítim ten neskutočný smrad… toto je zlé… toto je zlé… v duchu si opakujem. Keby ste na mojom mieste, vidíte ako sa policajtovi roztiahli zreničky. Nemá slov. Ani sa mu nečudujem… hneď na to kontrola končí. Privádzajú psa. Pes pribehne ku mne, pričuchne a po dvoch sekundách prehliadka takisto končí… doteraz ľutujem psa. Hodinu opäť nabaľujeme všetky veci na stroje a odchádzame.

Babetta Denis Smida (15)TBILISI – TRHY S NAJNEPOTREBNEJŠÍMI VECAMI NA SVETE. Tbilisi nás po príchode prekvapuje čistotou a upravenosťou. Určite je to jedno z najzaujímavejších miest, kde som bol. Nachádzajú sa tu aj trhy, nami označené za trhy s najnepotrebnejšími vecami na svete. Nájdete tu takmer všetko od korkových štupľov, cez elektrosúčiastky až po injekčné striekačky vyrobené skôr, ako sme prišli na svet. Sme ohromení, čo všetko sa dá predávať. Sú to veci, ktoré sa u nás bežne vyhadzujú a tu ich za pár drobných posúvajú ďalej.

OCHOTA A PRIATEĽSKOSŤ. Od Tbilisi smerujeme opäť do Batumi. Cestou dostáva Reno svoj prvý defekt. Rozoberáme koleso, po chvíli sú u nás domáci a snažia sa akokoľvek pomôcť, keď vidia, že máme všetko pod kontrolou, si jeden z nich všimne mierne odstávajúceho plášťa od ráfiku, čo je zanedbateľná chybička. Na chvíľu niekam odbehne a naspäť pribehne aj s lepidlom na gumu. Po chvíli opäť odbehne a tento krát nesie sladkosti, 2 fľaše Coca Coly a melón. Všetko nám to podáva a odchádza preč. Vysvetlenie je jednoduché… Gruzínsko. Ľudia sú tu proste takí.

NOC NA PLÁŽI. Do Batumi prichádzame 32. deň našej cesty. V snahe ušetriť za ubytovanie sa rozhodujeme stráviť jednu noc na pláži pod holým nebom. Reno sa večer predsa rozhoduje postaviť si stan pre prípad búrky. Ja ostávam verný výhľadu na more a zaspávam pár metrov od vody. V noci prichádza búrka. Celý mokrý sa presúvam do prístreška pre plavčíka, odkiaľ pozorujem blesky miznúce na vodnej hladine. Zažívam „noc snov“. Ale všetko toto k tomu patrí. Preto to je krásne. Preto to robíme. J

O 3 dni nám odchádza trajekt na Ukrajinu.

AKO SME V „TÁBORE“ RAZÍTKA ZBIERALI. Pokazený žalúdok a liečenie gruzínskou čačou, alkohol podobný vodke, nám cestu veľmi nespríjemňuje. Po troch dňoch húpania zakotvujeme v Illichivs’k pri ukrajinskej Odese. Opäť presviedčame colníkov, ako sme prišli na bicykloch a motor je len kozmetická úprava. Opäť nám to vychádza. Výprava dostáva označenie „ako na falošný techničák svet precestovať“.

V prístave po vylodení sa situácia až nápadne pripomína tábor, do ktorého sme ako deti chodili. Od stanovišťa k stanovišťu. Víťazom je každý, kto nazbiera všetky razítka a odmenou je sloboda. Po zhliadnutí tlačiva na pečiatky sa nás zmocňuje strach pri pohľade na kolónku „eco control“. Tam jednoducho nemôžeme prejsť…! Počkať, sme predsa na Ukrajine. Milí úsmev na colníčku pri okienku a hneď tam svieti krásna zelená pečiatka.

Babetta Denis Smida (17)

BEZ BENZÍNU NEODÍDEME!!! Po 4 hodinách opúšťame prístav. Podľa slov vševediacich ľudí, by nás mala do 2 hodín zasiahnuť paľba ruských separatistov z jednej strany a ukrajinskej armády z druhej. No jediní problém čo nás momentálne trápi sú prázdne nádrže. Na Ukrajine je zákaz tankovania do polyesterových bandasiek. Toto by bol opäť veľký problém v prípade, že nie sme v krajine neobmedzených možností. Pumpár po chvíli vynáša starú oceľovú nádobu. Benzín strieka všade okolo. Následne ho prelievame do našich zakázaných… cesta pokračuje ďalej.

VŠADE DOBRE, V MOLDAVSKU NAJLEPŠIE. V snahe sa vyhnúť Podnesterskej oblasti, mierime k južným hraniciam Moldavaska, ktoré druhý deň ráno bez problémov prekračujeme. Moldavsko je pre nás druhý domov. Ak by som si mal vybrať najobľúbenejšiu krajinu, kde sa vždy rád vrátim, je to práve Moldavsko. Super ľudia, krásna príroda, nekonečné rovné cesty. Cestu moldavskom si tak veľmi užívame, že ním doslova preletíme. BOL RAZ JEDEN VÝMOĽ. Sme tu. Na Ukrajinu sme sa veľmi tešili. Mali sme sem ísť už pred rokom na ceste do Moldavska, no vojna nám to nedovolila. Prvé desiatky kilometrov nenaznačujú rýchly a už vôbec nie pohodlný postup. Výmoli, výmoli, výmoli… Je to dlhé, široké a hlboké. Čo je to? Predsa ukrajinský výmoľ. A čo je za ním? Predsa ďalší. Strácame šrúby, dostávame defekty. Aj napriek tomu si cestu domov nesmierne užívame.

Hranicu 180 kilometrov za deň prekonávame častejšie, ako hocikedy predtým. Domov cítia aj Babettky, keď si to bez náznaku zaváhania idú ďalších 700 kilometrov až k ukrajinsko-slovenským hraniciam.

ŽIADNE DROGY, LEN SÚČIASTKY. Prichádzame na ukrajinsko-slovenské hranice pri Ubli. Tešíme sa na rýchli a bezproblémový prechod. Ideme predsa DOMOV!

Mladý colník na konci nekonečného radu áut nám s úsmevom ukazuje, aby sme sa predbehli dopredu. Následne tak urobíme. Náladu nám nepokazí ani nepríjemná colníčka, ktorá nás okamžite odstavuje. Neviem prečo sú 20 roční vysokoškolskí študenti takí podozriví, že každý hľadá marihuanu a vôbec ho nezaujíma 6 litrov pašovaného alkoholu. Kontrola začína. otvárame jednu tašku za druhou. Pri taške s náhradnými dielmi vyťahujem jednu vec za druhou a pri každej sa ma „milá“ slečna spýta: „Čo to je?“ a „Na čo to je?“ Po chvíli už neviem ako mám dané veci mojou angličtinou opisovať a tak odpovedám, že sám neviem na čo to je, čo ju po pár minútach prestáva baviť. Kontrola pokračuje k taške s oblečením. Okrem mesiac špinavého oblečenia vezieme každý zopár fliaš gruzínskeho koňaku. Pri pohľade na dôkladnosť kontroly si pomaly chystám reč o tom, že netuším, ako sa tam tie fľaše dostali, a ako som sa chystal danú skutočnosť práve oznámiť. No stále tu je to špinavé oblečenie. Policajtka vloží ruky do tašky, okamžite ich vytiahne a keď vidím jej výraz tváre po privoňaní si k ruke, mám problém v sebe udržať smiech. Následne sa zmáha už len na „OK“ a my sme konečne voľní.

Babetta Denis Smida (2)

SLOVENSKO? TU SME UŽ TUŠÍM BOLI?! Po 45 deň prechádzame druhýkrát za našu výpravu Slovenké hranice. Kto by však čakal koniec, ten sa mýli. Slovensko si užívame. Po všetkom tom čo sme za tie dni, mesiace a roky na cestách zažili zisťujeme, akú krásu máme v skutočnosti doma. Ani tie zlé cesty nie sú až tak zlé, verte mi. Jazdiť na Babette po Ázii bolo úžasné, no jazdu po Slovensku si jednoducho užívame. Za svoj život som druhýkrát na východe a aj to opäť na Babette. Bardejov čí Spišská Nová Ves sú skutočne krásne mestá. Veľakrát po ceste som dostal pocit, kedy mi bolo ľúto ľudí zabíjajúcich čas ležaním, niekde týždeň na pláži u mora v hotelovom resorte za veľké prachy.

Slovenskom prechádzame 5 dní, no myslím, že aj mesiac by bol málo. Tatry sú posledná veľká skúška. Babettky toho majú dosť, my ešte viac. Noc trávime na Štrbskom plese. Luxusný hotel… stojí hneď blízko parkoviska, kde stoja naše, o niečo menej luxusné stany. Ľudia sa boja stanovať na miestach, kde si myslia, že sa stanovať nemôže pre x dôvodov… najhoršie čo sa vám môže stať je, že vás odtiaľ vyhodia… no a čo? Tak sa posuniete o 50 metrov ďalej. Netreba sa báť rozložiť stan hocikde. Okolo idúci budú len závistlivo pozerať, pretože oni si museli za hotel zaplatiť a v konečnom dôsledku sú viac obmedzení, ako vy so stanom ktorý si zložíte a rozložíte kedy sa vám bude chcieť a verte, že nikto vám ráno nepríde klopať na dvere, aby ste do 11-tej vypratali izbu…

Poslednú noc trávime za Trenčínom, 80 kilometrov od Senice. Domov sa tešíme, veď už 50 dní blúdime svetom, s očakávaním čo nás čaká za ďalšou zákrutou, kde budeme spať, čo budeme jesť, no súčasne nám je ľúto, že koniec sa blíži. Stovky zážitkov v nás ostávajú zaryté a to nám už nik nevezme. Ak sa ma niekto spýta, či by som na cestu vyrazil znova, tak odpoviem „jedine ak ostaneme ešte o mesiac dlhšie.“

Nemajte strach niekam vyraziť, nebojte sa, že neviete jazyk, nemáte peniaze alebo ste predtým ešte nikde neboli… to sú veci ktorými vás straší okolie a nie realita. A verte mi, ak by sme mali zomrieť po každé čo nám to niekto povie, tak by mi ani deväť životov mačky nestačilo na to, aby som o tom teraz mohol písať.

Tak čo vy na to? Viem ako sa tie papuče ľahko nosia, no ďaleko s nimi nezájdete. J

 

Ešte raz by som chcel poďakovať za veľkú podporu všetkých, ktorí sa na tom snami podieľali, vám všetkým, ktorí ste dali svoje 2% z daní festivalu CESTOU NECESTOU a tým nám uľahčili zopár ťažkých kilometrov. ĎAKUJEME.

 

„Život je krátky, ale nemusíš sa ponáhľať, aby si si ho užil.“

 

Autor: Denis Šmida, ktorého prezentáciu podporenú z Expedičného fondu si môžete vypočuť v nedeľu 13. 3. 2016 v Bratislave.

, ,