Janko mal na našej ceste okolo sveta jeden obrovský sen: plaviť sa na plachetnici. Obaja sme boli suchozemské krysy, plavili sme tak jedine na ďedkovej plťke na Zemplínskej Šírave alebo sme splavili pár divokých riek, no otvorené vody – to je výzva . Janko na vysokej škole „pričuchol“ k námorníctvu a lákalo ho to čím ďalej, tým viac. 

Po presune do Guatemaly sme sa túlali po pamiatkach a vulkánoch a dumali sme, kam sa posunieme ďalej. Cestou do národného parku Tikal sme prechádzali cez magické Río Dulce, kde kotvia stovky plachetníc. Vraveli sme si: „Fíha, to je pecka!“ Ale ako sa na takú plachetnicu dostať, keď nemáme žiadne skúsenosti ani kontakty?

Hľadali sme spôsoby a našli sme na Facebooku skupinu „Sailboat Hitchhikers and Crew Connection“. Pridali sme sa a napísali inzerát. Priznali sme pravdu a nič len pravdu: nemáme skúsenosti, ale chceme sa učiť, sme šikovní a spoľahliví.

Netrvalo to dlho a ozval sa nám kapitán Alan Donald McDonald  že hladá parťákov na plavbu do Mexika a že nás berie. Haha. Smiali sme sa, že: “Alanko, šak my nič o loďkách nevieme!”. Alan však trval na svojom – a fakticky fakt sme na ďalší deň už na plachetnici prechádzali okolo spomínanej historickej pevnosti a boli sme na lodi 😀 chápete from zero to hero. 

Dali sme si jeden deň rozplavby,  aby sme ešte mohli povedať že:  sorry Alan do tohto nejdeme, vygracali sme sa z podoby a toto nedáme – no nič také sa nestalo. Adventure awaits a my sme už  zrazu robili nákup na plánovaných 5 dní plavby, dali sme si brutál rýchlokurz plachtenia s Alanom – Kanaďanom, ktorý pracuje na ropných vrtoch ako potápač a zvárač a bol to teda riadny týpek. Aj po rokoch sme ostali v kontakte. Nalodili sme sa a došli do Livingstonu  – posledného miesta pevniny, odkiaľ sa vyplávalo do otvorených vôd Karibského mora. Náš cieľ bol ISLA MUJERES v Mexiku. 

Počasie na plavbu bolo síce na hovienko, no Alan tvrdil, že to ako praví morskí vlci dáme ľavou zadnou, a my sme mu ako také suchozemské tupelá pritakali Jediný morský vlk na palube bol však Alan. My sme striedavo prežívali a umierali, no dali sme to. Prvá noc bol riadny masaker: obrovské vlny, číra tma a samota za kormidlom. Striedali sme sa každé dve hodiny, Janko si ma priviazal na lano, aby keď ma zmietne vlna, mohli my vytiahnuť   dnes vieme, že jediný rozdiel by bol ten, že by som sa utopila na lane – lebo loď sa v tme nemá šancu tak rýchlo otočiť a nájsť človeka cez palubu. Pamätám si obrovskú úľavu, keď som sa za kormidlom na chvíľku zahriala vlastným močom. Vlny ma aj tak hneď spláchli z každej strany čo bolo vlastne aj tak jedno, lebo lialo ako z krhly. Človek si časom zvykol, že bol stále mokrý. 

Či lialo, alebo pražilo slnko, šli sme ďalej. Pamätám si ten pocit totálneho presahu sily nekončiacej vody, moment samoty pri splne, keď na chvíľu utíchol vietor a loď stála uprostred oceánu. Prelial ma pocit malosti, vlastnej nedôležitosti – ako kvapka vody v oceáne. No vzápätí mi došlo: bez kvapiek by ten oceán nebol. ( brutálne hlboká filozofia)

Zažili sme obrovské vlny aj zlé počasie, ktoré nás donútilo ilegálne kotviť pri pobreží Belize. Schovávali sme sa v mangrovníkoch, dni sa naťahovali, a nám došlo jedlo. Bolo to komické a zúfalé zároveň. Boli veľkonočné sviatky a presne na Veľký piatok nám došli zásoby. Zachránila nás pobrežná stráž, ktorej sme dali 100 dolárov a z pevniny nám doviezli skromné zásoby. Keď sa počasie upokojilo, vyrazili sme na posledné dni plavby.

Nikdy nezabudneme na ten pocit, keď sme konečne stúpili na pevnú zem a nič sa pod nami nehýbalo. Bolo to dobrodružstvo, ktoré zažiješ raz za život. A prekvapenie na záver: Po vylodení v Mexiku som zistila, že som tehotná a naše bábätko bude námorník, pravý morský vlk.

A ešte treba dodať: Jankovi sa plachtenie zapáčilo natoľko, že si časom urobil kapitánske skúšky na plachetnicu a každý rok otvára ďalším suchozemským krysám nové obzory. Svet plachtenia je nový vesmír pre všetkých dobrodruhov – a zo srdca by sme ho dopriali zažiť každému.

Viac o ich svadobnej ceste, ktorá mala byť okolo sveta, sa dozviete v ich online prezentácií.

Ráno bolo všetko biele a zamrznuté. Bolo už svetlo. Včera večer sme zase prišli po tme. Terén nebol náročný, ale po zotmení vždy prituhlo o niečo naviac. Peacefoot nadával, lebo sme museli prejsť cez potok naboso. Minulý rok na CDT mal omrzliny a vždy, keď musel ísť do studenej vody, hľadal nejakú obchádzku. Málokedy ju našiel a len to zabíjalo čas. Moja agresivita sa mi vrátila o pár minút neskôr, keď sa mi uprostred potoka zhrnula nohavica a ja som si ju, balansujúc na jednej nohe, snažila vytiahnuť naspäť. Keď sme sa obúvali na druhej strane brehu, tak nevedel nájsť svoje rukavice. Škaredo som sa naňho pozrela. Ak si ich zabudol na prvom brehu, bolo jasné, že po ne pôjdem ja a nie on. Už som sa zmierovala s touto myšlienkou, keď ich vytiahol z novo objaveného vrecka. To bolo ale včera. Dnes je nový deň a je krásne slnečno. Peacefoot zohreje vodu na instantné vločky a kávu. Rozprávame sa, raňajkujeme a pomaly sa rozhýbavame. Treba mi na záchod. Zisťujem, že moje tenisky sú zamrznuté na kosť. Požičiam si Peacefoot-ove sandále a vykročím na panenský sneh. Niekto sa nenaučil sklápať záchodovú dosku, takže si musím odhrnúť bielu vrstvičku v dobre vetranej kadibúdke. Keď sa vrátim, Peacefoot je relatívne pobalený. Ja sa potrebujem zohriať z ranného výbehu. Strčíme si topánky pod zadky, aby sme si ich mohli aspoň nasadiť a provizórne zašnurovať. V diaľke počuť štekot, ktorý smeroval ku nám. Za chvíľu okolo nás prefrčí svorka psov a mužské hlasy. Tvárime sa, že ešte spíme, aby sme sa nemuseli rozprávať. Prišiel čas naozaj vyjsť von. Toto je asi najhorší úkon počas dňa v zime. Ráno treba všetko pobaliť. Človek je statický a nemá sa ako zahriať. Prášim tenučký stan, ktorý je „zasnežený“ našou vlhkosťou. Dávam si pauzy na zohriatie rúk. Vždy to robím bez rukavíc, aby som si ich zbytočne nezamočila. Dnes je fakt kosa. Peacefoot len krúti hlavou. Nechápe, ako to tak môžem a dohovára mi, aby som rukavice predsa len použila. Pošlem ho napred. Je zbytočné, aby na mňa čakal, kým zbalím stan. Čím je mu zimšie, tým je nervóznejší. Aj tak mi nemá ako pomôcť. Slnko presvecuje šík cencúľov visiacich zo strechy. Každodenný ranný dvojhodinový rituál je ukončený a aj ja vyrážam za teplom vlastného tela.

Chodník je príjemný. Sledujeme stopy psov a vibrám. Onedlho narazíme na ďalších ľudí. 2. december, začiatok loveckej sezóny na medvede pre lovcov so strelnými zbraňami. Psy sú dravé z nekonečných dní zavretých v klietkach a lovci sú plní očakávania, či niečo ulovia. Otec s jedenásťročným synom, pre ktorého je to po prvýkrát, si spravili ohník vo výmoli stromu po tohtoročnom hurikáne. Jednoduché a šikovné. Nám je zima, ak zastaneme, oni väčšinu dňa prečkajú v pokoji a malý ohník im stačí k ohriatiu. Stretneme ešte zopár ďalších skupín. Dohovárajú sa vysielačkou. Moderný lov. Psy unavia medveďa behom a ten potom vylezie na strom. Prídu lovci a strelia ho. Jednoduché.

Zídeme na asfaltku. Na prašnom parkovisku pri ceste je plno pick-upov. Je ľahké uhádnuť komu patria. Chodník pokračuje krížom cez cestu na ďalší kopec. Rozhodneme sa pre obchádzku. Jednak kvôli snehu, časť chodníka vedie cez pole, a na prešľapávanie chodníka sme nemali energiu; druhak, nevedeli sme, či bol v tých častiach už chodník vyčistený od popadaných stromov (to je ale len taká malá výhovorka). Dnešným cieľom bol hostel, kam sme nechceli prísť za tmy. Pristavili sme pri vianočnej výzdobe, na čo Peacefoot vyhlásil, že sa musíme odfotiť a urobiť z toho vianočnú pohľadnicu. Odfotiť sme sa odfotili, ale ani jeden z nás to nikomu neposlal 😅. Kráčame pomaličky ďalej, keď na nás zakričí chlapík z miesta, čo vyzerá ako mini stavenisko so záhradou, domom a trailerom. Pýta sa, či niečo nepotrebujeme. Neboli sme prví diaľkoví turisti, ktorých videl. Povedal, že po ceste videl chodiť mnohých. On sa sem prisťahoval, aby založil organickú farmu na zvieratá a časom aj na zeleninu. Predstavil nám svoj plán a potom aj pomocníkov, ktorí sa na nás prišli pozrieť. Bolo to veľmi príjemné stretnutie. Po doplnení vody, ktorú sme až tak nepotrebovali (ale pomoc sa nikdy neodmieta, lebo treba podporiť ľudí v pomáhaní), sme pokračovali ďalej. Pri dlhom státí sa človek ochladí a potom to trvá, kým sa zas zahreje. Vstupujeme naspať na chodník.

Mentálne som bola nastavená na teplú sprchu a posteľ. Ak by sa to v tento večer nesplnilo, bola by som veľmi rozmrzelá. Tiež som si povedala, že ma už nebaví ráno roztápať topánky, chcela som si kúpiť nové s goretexom. Peacefoot bol na tom rovnako. Hneď pri chodníku bol hostel s alpakou farmou. Bohužiaľ, už bolo po sezóne a mali zavreté. Respektíve, mali jednu izbu, ale tú už mal objednanú niekto iný. Kým pani domáca zisťovala, či dotyčná osoba príde, my sme sa zohrievali u nej doma. Privítala nás mačka, ktorá vyznávala štýl „ja sa ťa môžem dotknúť, ale ty mňa nie“. Dvakrát sa po mne ohnala bez varovania, ale potom sa aj tak s radosťou o mňa obtierala. Hneď potom prišiel domáci pán a povedal nám, že ju nemáme chytať, lebo je prchká. No nehovor. Chlapík potvrdil rezerváciu, a tak sme boli „vyhodení“ naspäť na ulicu. Ale len tak trošku. Zavolali sme do hostela v meste Marion, kde mali voľnú izbu a dokonca sa sľúbili po nás prísť. Bol to športový obchod na prízemí a s hostelom na poschodí. Boli sme tam sami. Horúca pizza, obrovská posteľ a pizza z mikrovlnky. Čo viac si môžeš priať….

Svoju cestu som začala v júni 2024 na Crow Head, Newfoundland, Kanada a skončila som v apríli 2025 na Key West, Florida, USA. Prešla som peši 8 960 kilometrov počas štyroch ročných období okorenených horúcou vlnou v Kanade, následkami hurikánu Helena a netradičnou zimou v Spojených štátoch. Kanadskú časť som absolvovala sama, na Apalačskej hrebeňovke ma sprevádzal Peacefoot a na Florida trail to bol Kitty Hawk, ktorým patrí moja vďaka za podporu a spoločnosť.

Viac o Ivkinej ceste sa dozviete v Bratislave 8.11.2025 a tiež v prihláške do Expedičného fondu

Cesta začína v Mongolsku a vedie cez Rusko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Afganistan a Pakistan. Turistická infraštruktúra vo väčšine ázijských krajín neexistuje alebo je veľmi slabá, a tak si človek musí vybrať málo frekventované cesty, ktoré však ponúkajú príležitosť zažiť niekedy aj životné dobrodružstvo.

Cestujem sama – pešo, neskôr stopom, ale aj na bicykli. Púť dlhá 7 000 km, trvajúca 7 mesiacov, vedie pustinami, divokou tajgou, pohoriami Ťan-šan, územím kontrolovaným Talibanom aj Pakistanom. Na takejto dlhej ceste plány v podstate neexistujú – človek žije len tu a teraz. Doma si možno prstom po mape nakreslí smer, no samotná cesta ukáže, kadiaľ sa napokon rozhodne ísť alebo čo prinesú okolnosti.

Moja cesta začína v Mongolsku – v krajine stepí a divokých koní. Množstvo ľudí tu napriek nehostinným podmienkam stále žije nomádskym spôsobom života a na malý moment sa aj ja stávam nomádkou. Stretávam pohostinnosť miestnych, ale aj nehostinnosť pustiny, kde sama okúšam skúšky života.

Cesta sa mení po prechode do ruskej tajgy, ďaleko za Uralom, v Altajských horách, kde sa mieša blato, dážď a asfalt, no všetko je zároveň zdobené lúčnymi kvetmi a pohostinnými Rusmi. Prechádzam malými dedinkami a dolinami, stretávam sa s ozbrojenými silami a putujem tajgou s divokou prírodou. Medveďa zatiaľ nestretám.

Kazachstanom prechádzam prevažne stopom, s výhľadom na nekonečné roviny. Národný park Altýn-Emel ma prekvapil svojou veľkoleposťou – farebnými púštnymi horami. Návšteva parku nie je možná pešo kvôli nedostatku vody a veľkým vzdialenostiam, a tak som sa pripojila k turistom a spolu sme objavovali krásy tohto národného parku. Neskôr sme sa každý vydali vlastným smerom.

Moje ďalšie kroky viedli k hranici s Kirgizskom. Hneď ako to bolo možné, zabočila som do odľahlej uličky vedúcej cez hory. Miestni ľudia vymenili jurty za prívesy, cez horské priesmyky som sa dostala do výšky 3 500 m n. m. a miestna krása hôr ma úplne očarila – divoké kone a zvieratá na každom kroku, akoby som sa vrátila o niekoľko storočí späť. Neskôr sa vraciam do civilizácie a rozdiel zanecháva stopu na srdci.

Kúpila som si bicykel a pokračovala v ceste od Ošu k hraniciam Tadžikistanu, ktoré sa nachádzajú v „zóne nikoho“ vo výške 4 282 m n. m. Po problémoch na hranici som sa konečne dostala do Pamíru – miesta, kde hory jemným bozkom hladia nebo. Prežívam dobrodružstvá v blízkosti afganských hraníc, nevediac, že čoskoro budem stáť aj na opačnej strane.

Na hranici Afganistanu som sa ocitla už len ja a môj ruksak. Jazda na bicykli nie je pre ženy v Afganistane povolená, a tak ma čakalo prvé stretnutie s miestnou autoritou a dotyk s kultúrou, ktorá je pre nás netypická.

Do Pakistanu som prešla cez hraničný priechod Torkham s eskortou. V Pakistane som spoznala pohostinnosť miestnych, no zároveň aj krásu Kašmíru. Okúsila som miestnu kuchyňu plnú orientálnych chutí i chaotickosť tamojšej dopravy.

Naša expedícia je jedinečná určite tým, že prepája viacero známych miest jednou trasou skrz takmer celé Himalájske pohorie. Do dnešného dňa nie sú údaje o priamom prechode z BC Nanga Parbat do BC Kangchenjunga, o ktorý sa my (Sofia Bočeva & Michal Tlelka) pokúšame. Ide o kontinuálny prechod krajinami Pakistán, India, Nepál (cca 3,500 km), ktorý by sa mohol zapísať do histórie a tým predĺžiť Nepálsku GHT trasu. Dali sme si za cieľ dokumentovať našu cestu na videozáznam aj do poznámok, aby vyšiel zmysluplný obsah nielen pre dospelých ale aj žiakov ZŠ, SŠ. Doma by sme radi priblížili život na tak dlhom treku v izolovanejších podmienkach a praskli bublinu o predstavách, ktoré aj v nás zanechali sklamanie. Máme aj veľa vtipných príhod, ktoré nám stále ukazujú, že sme len ľudia a tým prehlbujeme pokornú radosť zo života.

Termín expedície: Máj – december 2025

Dĺžka expedície: 6-7 mesiacov

Počet ľudí: Dvaja (pár)

Predpokladaný rozpočet expedície: Približne 5.000 eur pre oboch, možno aj viac (Nepál je komplikovanejší pre permity a pod.)

Jedinečnosť expedície: Trasu Great Himalaya Trail (GHT) doposiaľ pravdepodobne nikto nešiel za jednu sezónu.

Záväznosť expedície a termínu: Sme v polovici expedície a chceme sa dostať čo najbližšie k cieľu pokiaľ nám počasie priať a zdravie slúžiť.

Plánované krajiny: Pakistán, India, Nepál

Predošlé skúsenosti s cestovaním, odkazy na blogy, stránky alebo reportáže:

Michal cestuje už 12 rokov na pankáča (so spacákom a karimatkou) kade tade po svete, napr. Bolívia, Čile, stan-štáty, Maroko, Pakistán, Saudská Arábia, Bangladéš. Má za sebou dva dĺžkové treky: cesta hrdinov SNP a Santiago de Compostella (1000 km). Tento cestovateľský projekt GHT je jeho dosiaľ najväčším.
Instagram: tlelkamadventure a Facebooku. Reportáž v Extrémne v horách.

Sofia je vedená k cestovaniu od rodičov, od malého veku. Prvé spacákové dobrodružstvo v zahraniči zažila s Michalom na Faerských ostrovoch v roku 2021, neskor na Madeire a Sardínii. O tomto himalájskom projekte ani len nesnívala a už má skoro polovicu úspešne za sebou.
Instagram: sophie15ny a FB: Bočeva Sofia

Chcela by som zdieľať svoje zážitky, poznatky, skúsenosti z mojej cesty a najmä dať mladým ľudom motiváciu aby sa nebáli vyjsť von možno ďalej z krajiny pretože tam vonku- vo svete je toľko krásnych miest ktoré stojí za to vidieť a zažiť. Zároveň vidím sama na sebe nazvala by som to posun alebo osobný rozvoj ako dlhšie cestujem a spoznavam nové krajiny, kulturu a ľudí a dáva mi to veľa rôznej perspektívy. Viem že ľudia v mojom okoli nikdy nepočuli o Pacfickej hrebeňovke – PCT, preto by som chcela ukázať že aj napriek tomu že je to na takmer druhej strane sveta má to toľko krásnych miest a milovníci prírody by si to určite zamilovali. Túto cestu ľudia absolvujú z rôznych dôvodov dokonca aj keď luďia uskutočnia veľké zmeny v ich živote ako ukončenie stálej prace alebo vzťahu, strata blízkeho a pod.
Myslím si že táto cesta vie priniesť veľa noveho pohľadu a skúsenosti do života a hlavne čas strávený sám zo sebou a svojimi myšlienkami.
Ja som zatiaľ iba na začiatku a zatiaľ som absolvovala 10% z cesty, ale verím že ma ešte veľa toho čaká a budem môcť zdieľať toho o mnohi viac!

Začiatok expedície: 30. april 2025

Dĺžka expedície: 5-6 mesiacov

Počet ľudí: 1

Predpokladaný rozpočet expedície: 5 mesiacov – 10 000€

Jedinečnosť expedície: Myslím že pre mňa je sama o sebe jedinečná táto cesta a aj preto že som nabrala odvahu a rozhodla sa na ňu rozhodla ísť sama ako 23 ročné dievča ktorá miluje hory, prírodu.

Záväznosť expedície a termínu: PCT je môj sen ktorý si už plním a už prešla 10% z trasy a predpokladám že ju dokončím približne o 5 mesiacov (September)

Plánované krajiny: USA

Predošlé skúsenosti s cestovaním, odkazy na blogy, stránky alebo reportáže: Cestujem po svete približne od mojich 17. Začalo to malými výletmi s rodinou a kamarátmi a keď som mala 19 rokov odišla som pracovať na leto do Nórska a tam moja cesta s cestovaním začala. Prešla som veľkú časť krajín v EU – pracovne a samozrejme aj po horách 🙂 mimo Európy to boli krajiny ako Costa Rica, solo výlet do Indie, Sri Lanka, a na posledy som žila a pracovala v Kanade jeden rok.
Bohužiaľ k môjmu dlho premýšľajúcemu cestovnému blogu som sa ešte nedostala ale určite by som rada začala.
Mam jeden malý článok o mne so Startitup.sk, keď som žila na nejaký čas v Nórsku.

Ale koniec koncov najviac fotiek a svoje cestovné zážitky pridávam na môj Instagram – a najmä instagramove príbehy 🙂

Fotografie z cesty:

Plánujem v Nepále robiť dobrovoľníčku a mojim cieľom je pomáhať a zároveň cestovať (čo presne závisí od toho ako sa dohodnem s miestnymi charitami (na tom akurát pracujem) – bude to určite ale niečo spojené s učením detí, ochranným programom, prevenciou alebo inou pomáhajúcou činnosťou) a vo voľnom čase “po práci” spoznávať krajinu a cestovať. Rada by som odprezentovala a ukázala jedinečnosť toho ako sa dá cestovať a zároveň prispievať na dobrú vec. (Následne sa chcem presunúť do Číny kde dám rýchly backpacker trip cez Čínu- Shanghai, HongKong+Macao, Chongquing, Zhangjiajie, Xi’an, Peking) Určite by som chcela grant využiť na dobrovoľníctvo a výdavky s tým spojené a v prezentácii by som sa tiež chcela skôr zamerať ako sa dá cestovať v spojení s dobrovoľníctvom – kedže som o tom na slovensku takmer nikde nevidela. Zároveň je toto pekný spôsob na štýl “slow travel” a spoznanie krajiny do hĺbky (o slow travel som na Slovensku tiež veľa nepočula).

Termín expedície: 25.5 – 31.5 (v závislosti od toho ako sa dohodnem s charitou) koniec: 10.6

Dĺžka expedície: Nepál: cca 4 týždne, čína: 3 týždne

Počet ľudí: 1

Predpokladaný rozpočet expedície:

Jedinečnosť expedície: Social impact a jedinečný druh cestovania

Záväznosť expedície a termínu: Je to 100% že idem – kedže už mám uhradené všetky letenky (okrem tej do Nepálu), ubytovania a aktuálne sa dohadujem s charitou – grant by som chcela využiť buď na vydavky spojené s dobrovoľníctvom alebo Bhután (aj podla toho o čom by ste chceli prezentáciu)

Plánované krajiny: Nepál, Bhután, Čína

Predošlé skúsenosti s cestovaním, odkazy na blogy, stránky alebo reportáže: Už som takto bola robit dobrovoľníčku v Tanzánii (Moshi) kde som strávila celý mesiac – venovala som sa programu zameranému na ochranu detí pred násilím – vo voľnom čase som samozrejme spoznávala krajinu. Ak niekam cestujem tak idem väčšinou na spôsob slow travel – mám za sebou niekoľko dlhších výletov kde som sa snažila osvojiť si život v krajine – konkrétne Francúzsko (dva mesiace), Turecko (3 mesiace) a Marroko (6 týždňov) + plno menších a kratších výletov po Európe aj mimo

Fotografie z predošlých ciest:

Za posledné dva týždne cesty v Indii spoznavam ju vlastnymi očami ako sa hovori a píše, najprv Bombaj potom turisticka Goa, ktora dokaže učarovať a teraz komunistická Kerala s hinduistami arabmi a svastikami s kladivom a hakom na stenach domovov, chcel by som ukazať rozličnosť a rôznorodosť kombinacii a zamerať sa na Keralu, bohom zabudnutú časť Indie, viac zdokumentovať čajove plantaže a názori lokalnych ludí na system a svoju krajinu, taktiež ukazať lokalne folklorne zvyky theyyam ktore su plne rozličných bohov a rituálov ktore sme si tu zažili, mozno odporučiť ako sa k nim dostať 🙂

Termín expedície: 19.1-19.2.2025

Dĺžka expedície: 1 mesiac

Počet ľudí: 2

Predpokladaný rozpočet expedície: 1000-1500 €

Jedinečnosť expedície: Splnenie si sna o Indii, narušenie stereotypov a objavenie nových miest

Záväznosť expedície a termínu: Už sme tu akurat cestujeme, urcite sa mi fond zíde na lepsie preskumanie csjovych plantazi Munnar a stravenie dni v narodnom parku za hladanim divokych slonov.

Plánované krajiny: India – Goa, Kerala, možno Tamil Nadu

Predošlé skúsenosti s cestovaním, odkazy na blogy, stránky alebo reportáže: Hlavne europa, studium vo Francuzsku, vymenny pobyt pocas covidu v Španielsku (Alicante) pracovne prilezitosti v Dansku, Norsku, Holandsku, Anglicku

IG

Trasa je jedinečná svojou dĺžkou cca 1300 km a prechodom divokej prírody kde si určím smer buzolou a budem kráčať.

Mám určené body odkiaľ-kam chcem začať a prísť. Cestou budem loviť ryby, zbierať jedlé plody a hríby z ktorých si uvarím niečo chutné. Prespávať budem výlučne pod celtou a užívať si slobodu danej oblasti. Čaká ma pochod tundrou, lesmi a horami.
Zbožňujem pobyt v prírode a po prejdení trasy budem znova plánovať ďaľšie expedície. Z trasy si chcem priniesť skúsenosti ohľadom prežitia v divokej prírode, psychológiu samoty a užívanie si okamihu toho čo práve zažijem.

Následne chcem expedíciu a skúsenosti z nej prezentovať verejnosti a ľudom, ktorí budú mať záujem.

Termín expedície: 8.8.2025

Dĺžka expedície: 2-3 mesiace

Počet ľudí: 1

Predpokladaný rozpočet expedície: 1000 €

Jedinečnosť expedície: Dĺžkou trasy cez divočinu Laponska

Záväznosť expedície a termínu: Expedíciu plánujem na 100%. Všetko potrebné vybavenie už mám zakúpené. O mesiac objednávam letenku. Ak nebudem mať žiadnu finančnú podporu z iných strán tak na expedíciu pôjdem. 🙂
Ak dostanem podporu od ľudí prípadne turistických obchodov tak to pre mňa bude ešte väčšia motivácia a pomôže to aj mne. Zaobídem sa so sumou 200€ na zakúpenie letenky.

Plánované krajiny: Nórsko, Fínsko, Švédsko

Predošlé skúsenosti s cestovaním, odkazy na blogy, stránky alebo reportáže: Island, Nórsko, Okinawa, Seychely, Korzika – GR20, môj youtube kanál: https://www.youtube.com/@elementy_prirodyfilip

Rok 2023 sa pre nás začal prípravou na veľkú, dobrodružnú výpravu autom do Ázie. Kúpiť auto, dať auto do stavu aby prežilo dlhú cestu na ktorej nevieme čo nás čaká. Navrhnúť ako sa bude v aute spať, objednať materiál a cele to zmontovať dokopy. Dať vyrobiť matrace na mieru do novej postele v aute, a môžme vyraziť.

Kadiaľ je to najrýchlejšie do Ázie? No jasné, najlepšie bude z Bratislavy vyraziť na sever až tak ďaleko ako to pôjde. Dobre priznávame, nie je to najrýchlejšia cesta ale určite o to dobrodružnejšia. O tom predsa má cestovanie byť. Chceli sme zažiť toho čo najviac. Najprv sme sa učili jazdiť po zľadovatených škandinávskych cestách, na ktorých sme boli jediným autom, bez kovových hrotov v pneumatikách a v kritických chvíľach sme obúvali reťaze. Previezli  sme sa nespočetným množstvom trajektov. Prespávali sme hocikde na okraji cesty a dúfali, že auto napriek stále chladnejším nociam ráno naštartuje. Nakoniec prišla aj chvíľa, kedy po -35°C ráno nenaštartovalo, a tak sme museli motor hodiny nahrievať zospodu ohrievačom. Následne šlo naštartovať len so stlačeným plynovým pedálom, ktorý sme museli ešte minúty držať, aby motor neskapal. Auto zvládlo všetky ťažkosti a vďaka tomu sme videli sme švédske vodopády, nórske pobrežie a jeho strmé kopce týčiace sa priamo z mora (tzv. fjordy).  Užili sme si výhľad na severný ľadový oceán zo severného mysu po jednodňovom uviaznutí pre zlé počasie v dedine pod ním .

Zo severného mysu sme pokračovali do tepla cez Rusko až ku Kaspickému moru. V jedinej krajine sme behom jedného mesiaca videli polárnu žiaru, ľadové sochy, vozili sme sa po zamrznutom jazere na vznášadle a zároveň zažili tulipánové slávnosti v jedinom budhistickom meste v Európy, či prespali v strede teplej a vyprahnutej stepi. Všetci nás vítali s otvorenou náručou, a boli nadšení, že napriek politickej situácii sme sa nebáli do Ruska prísť.

Z Ruska sme pokračovali do centrálnej Ázie, krajín bývalého ZSSR, takže sme si ďalej vylepšovali našu ruštinu. Ikonou Kazachstanu bol pre nás región Mangystau, ktorý sa nachádza až 150m pod hladinou mora, pretože pred miliónmi rokov tvoril dno mora Thetis, ktoré v oblasti zanechalo nespočetné farebné kopce od bielej po pásiky odtieňov oranžovej, žltej a červenej.

V Uzbekistane sme popri navštevovaní historických miest s ich orientálne vykachličkovanými mešitami, mauzóleami, a minaretmi, ktoré pripomínajú Aladina, či princa z Perzie, nevynechali výpravu na vysychajúce Aralské more vyše 120 km offroadom naskrz stepou bez pohonu 4×4. V Tadžikistane sme polámali pružiny a tlmiče na aute po tom, ako sme prejazdili vyše 1 000km na nespevnenej Pamírskej diaľnici, čo je vlastne kamenistá, prašná cesta plná jám a strmých serpentín. Má samozrejme len jeden jazdný pruh ktorý musí stačiť aj kamiónom idúcim oproti, a vyštverá sa až do výšky 4600 m.n.m.  Pre veľký úspech sme si ju dali ešte raz  smerom naspäť, kvôli zavretej hranici do Kirgizska. Tentokrát už auto podskakovalo celú cestu od radosti na hrdzavých pružinách zo starej lady a s nefunkčnými tlmičmi ako taký gumimacko. V Pamíre sme okrem automechanika pochodili niekoľko túr, navštívili odľahlé dedinky, prechádzali sa na náhornej plošine v 4 000m.n.m a nazreli cez rieku v doline Wachan na život v Afganistane. V Kirgizsku sme sa naučili ako postaviť jurtu a v niekoľkých sme aj prenocovali. Vedeli ste že jurta váži pol tony, na jej prenos Vám stačia dva kone a skúsení nomádi ju poskladajú za 10 minút?

Dostať sa z centrálnej Ázie po zemi je celkom dilema. Turkménsko je prístupné len so sprievodcom, za ktorého treba veľa platiť. Čína tiež ak ide človek vlastným vozidlom a potom je možnosťou ešte Afganistan, kde neplatia stabilné pravidlá, človek potrebuje milión povolení a bezpečnostná situácia je otázna. My sme mali šťastie, že sa cez Čínu akurát chystalo 10 ďalších vozidiel, takže cena bola prijateľnejšia. 5 dňový tranzit, z ktorého len 1 deň bol venovaný obzeraniu krajiny, ostatné boli samá byrokracia a čakanie na parkoviskách pred úradmi, absolvovala Zuzka sama, lebo Jožo nedostal víza do Číny. Ako už zákon schválnosti hovorí, deň pred prechodom hranice, v nedeľu, bolo treba auto narýchlo opravovať a Zuzka vošla do Číny s 5 dňovými vízami a bez pakistanských víz, lebo jej bola vrátená žiadosť s požiadavkou o dodanie dokumentov. Víza našťastie stihli prísť a v Číne uviazol na pár dní len jeden motorkár z výpravy.

Pakistan je jedinou krajinou kde človek môže vidieť tri najvyššie pohoria sveta, Himaláje, Karakoram a Hindukuš. Ako milovníci prírody sme v týchto horách potrebovali stráviť veľa času, takže mesiac nestačil. Vystúpili sme na 5 – tisícovku, prekročili ľadovec a navštívili niekoľko base-kempov. Vidieť 8-tisícovku rovno pred sebou je pohlaď, ktorý sme si jednoducho nemohli nechať ujsť. Tou našou vyvolenou bola Nanga Parbat.  Pakistan ma závratne strmé, majestátne kopce, a úzke, hlboké doliny s malými dedinkami, v ktorých žije až prekvapivo veľa ľudí. Každá dolina je vstupom do iného sveta s iními ľudmi, jazykmi, kultúrami a dokonca niekedy aj náboženstvami.

Keďže sme už tak dlho obkružovali Afganistan, toľko o ňom počuli, a počas nášho pobytu v Pakistane konečne vznikla faceboková a whatsapová skupina s dostatočnými informáciami o tom, ako získať všetky potrebné povolenia, rozhodli sme sa do toho ísť. A neľutujeme. Nebolo ľahké vidieť, ako tam ľudia pod vládou Talibanu a vo veľkej chudobe žijú. Napriek tomu sme mali možnosť žažiť pohostinnosť a silu ľudí žijúcich v takýchto podmienkach, objaviť krásu ich turistami neobjavenej prírody. Prichádzajúca zima nás vyhnala do Iránu, krajiny, ktorá svojich občanov nesmierne obmedzuje, no tí sa aj napriek tomu vedia vynájsť a vytvoriť si vlastnú, slobodnejšiu cestu. Obrovská krajina plná hôr, náhorných plošín, púští, ale aj pláží a ostrovov, kde sme strávili Vianoce. Ostrovy Perzského zálivu, zvlášť Hormuz a Queshm prekvapia návštevníkov dúhovo farebnými soľnými jaskyňami a krýštáľovými útvarmi. Tieto ostrovy sú jedným z mála miest kde sa obyvatelia cítia slobodní, keďže tam nie je polícia. Ženy sa neboja zhodiť šatky a po nociach si mladí robia párty s profesionálnym ozvučením a stageom. Na jeden z týchto ostrovov nám bola strastiplnou cestou prostredníctvom kamaráta Adama cez Dubai doručená náhradná spojka pre naše auto, bez ktorej by sme na Slovensko možno ani nedošli.

S novou spojkou sme sa mohli ísť spokojne zazimovať na Arabský poloostrov, ktorý nebol pôvodne vôbec v pláne. Tranzit Iraku a krátka návšteva hypermoderného Kuwaitu nás dostala do Saudskej Arábie. Videli sme nespočetne veľa ropných vrtov, vyprahnuté púšte, beduínskych kempov, a mestá plné mrakodrapov ako Dubaj, Doha, či Manama. Čo však bolo pre nás nečakané bol Omán s množstvom kaňonov s tečúcimi potokmi vytvárajúcimi bazéniky, do ktorých sa dá skákať z okolitých skál a kúpať sa v nich. K tomu mu nechýbajú krásne pláže, farebné koraly a morské korytnačky, ale ani vysoké hory a horské dedinky vo vnútrozemí, či prímorské fjordy ako v Nórsku. V Saudskej Arábii, ktorá sa turistom otvorila len 5 rokov dozadu, sme mali tú česť nazrieť do ich rapídne sa vyvíjajúcej kultúry, popri obzeraní prírodných úkazov, kde nás najviac prekvapilo, že okrem divokých opíc, pravdepodobne síce dovezených, ovplývajú aj krásou sopečnej krajiny a zkamenelej lávy.

Ďalej na nás čakalo veľa pozostatkov po rímskej ríši ale aj po prvých kresťanoch na území dnešného Jordánska, ktoré sme objavovali spoločne s našimi súrodencami. Záverom nášho dôkladného objavovania bol Irak, kam nás od hranice po Baghdad sprevádzal vojenský eskort. Po modernom arabskom svete to bol pre nás zas tak trochu návrat do Pakistanu, či Afganistanu, kde sa všade hemžia ľudia, a neexistujú skoro žiadne pravidlá. Irak sa ale napriek svojej politickej a ekonomickej situácii neoplatí preskočiť. Vojna tam už skončila a nachádza sa tam viacero významných biblických miest a pamiatok, či pútnických mešít pre Šítov. Neposledne tam môže človek zaziť aj jedny z posledných mokradí, kde ešte arabi žijú pôvodným štýlom života, lovia ryby, chovajú byvoly a stavajú pôvodné domy z rákosia. Nechýbajú im ani hory patriace Kurdistanu, autonómnej oblasti utláčanej zvyškom Iraku, pretože majú inú kultúru, jazyk a neposledne sa aj rozvíjajú rýchlejšie ako zvyšok krajiny.

Našou záverečnou zastávkou bolo Turecko, a keďže sme sa už tešili domov obzreli sme si len niekoľko ikonických miest po ceste. Zakončili sme to Cappadociou, kde sme sa niekoľko dní po sebe ráno budili s výhľadom na stovky balónov naokolo. Následne sme to ale vzali za rýchly koniec, a cez Balkán sme prefrčali za 2dni.

A aká že bola naša cesta? Strastiplná, náročná, prekrásna, pokojná, dobrodružná, prekvapujúca, oddychová ale aj stresujúca, dokonca aj bolestivá, no jednoznačne zaujímavá, a náučná. Zážitky ktoré nám po tejto ceste ostali by sme za nič nevymenili. Tak hor sa plánovať ďalšie výpravy.

Chceme doniesť psa z útulku až pod Annapurnu do Nepálu 😀 Chceli by sme ukázať že cestovať sa dá aj mimo hlavné turistické destinácie v každej krajine a že každá krajina má čo ponúknuť. Zároveň preskúmať každú krajinu do hĺbky aj v častiach kde nie je turistická infraštruktúra a ukázať že cestovať sa dá aj (veľmi špecifickým) autom.

Termín expedície: 2024 až 2026

Dĺžka expedície: 24 mesiacov

Počet ľudí: 2

Predpokladaný rozpočet expedície: 30000 eur dokopy za oboch na dva roky

Jedinečnosť expedície: Cestujeme na 42 ročnom, 10 tonovom offroad vojenskom nakladiaku s našim psom z útulku.

Záväznosť expedície a termínu: už sme na ceste

Plánované krajiny: Turecko, Gruzínsko, Rusko, Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan, Afganistan, Pakistan, India, Nepál, Irán, Irak, Saudská Arábia, Omán, Jordánsko (plus možno celá Južná Amerika)

Predošlé skúsenosti s cestovaním, odkazy na blogy, stránky alebo reportáže: 4 roky bežného cestovania našim obytným nákladiakom po Európe a Kaukaze, pred tým cesta do Tajikistanu na favorite (Na šrote cez Pamír) a veľa iných ciest stopom a inými spôsobmi po celom svete.