Matúš o GPT povedal: „Bolo to úžasné dobrodružstvo a myslím, že bude mimoriadne ťažké nájsť čokoľvek, čo sa mu aspoň vyrovná.“ Tiež mám podobný pocit po PCT. Tak som zvedavý, či sa tiež niekedy vrátim do Patagónie. Pred rokmi som tam robil iba krátke túry.

Matúš, čo ťa inšpirovalo ísť tak dlhé túry?

Vždy ma bavilo byť v prírode čo najdlhšie. Na hrebeňovke Nízkych Tatier som zistil, že existuje niečo ako SNPčka a ešte viac ma fascinovalo keď som prišiel na to, že niekto to dokonca prešiel na jeden záťah. Tú som dal tuším v roku 2016 a už na nej som premýšľal, aké by to bolo ísť ešte ďalej.

Kedy je ideálny čas na prechod oboch túr, či už smerom na sever alebo juh? A ktorý smer je populárnejší? SOBO (smerom na juh) alebo NOBO (smerom na sever)?

NZ: Tu je okno pomerne široké. Odporúčanie pre SOBO je september – december, NOBO november – január. Ak by som si mal vybrať znova, opäť by som začal na Severnom ostrove.

GPT: SOBO začína sezóna v okolí Santiaga ku koncu novembra, tesne za mestom je nutné prejsť najvyššie sedlá s výškou do 3300m, preto je nutné počkať kým sa roztopí sneh. Pre začiatok z El Chaltén (NOBO) by bolo nutné čakať o čosi dlhšie. Jediný hraničný prechod z Argentíny do Čile sa otvára až s prvými turistami. Kedy to je výrazne záleží aj od počasia. Odporúčal by som teda začať SOBO.

Koľko ľudí ročne chodí tieto traily a koľko ľudí ste denne alebo týždenne stretávali? Podľa toho čo píšeš, tak na GPT to môže byť riadna samota.

Te Araroa v poslednom roku atakovala okolo 1000 turistov. Na GPT nás túto sezónu bolo približne 20 a celé sme to chceli prejsť len my, ostatní prišli len na pár sekcií.

Na TA sme boli prakticky každý deň s nejakou partiou. Nie nutne na traily, ale večer takmer vždy. Na GPT sme stretli prvých hikerov po 800km. Celkovo sme však mali šťastie, z 20 ľudí sme sa stretli na traily či v bare s celkovo ôsmimi ľuďmi. Zatiaľ sme nečítali o niekom, komu by sa toto na GPT podarilo 😀

Aké mapy si mal? Predpokladám, že GPT nemá žiadnu aplikáciu ako Pacifická hrebeňovka PCT v USA.

TA: Podobne ako na amerických hikoch tu funguje FarOut.

GPT: OSM mapy v navigácii Garmin s vrstvou trailov, ktorú nám poskytol tvorca trasy Jan Dudeck. Žiadna aplikácia tu síce nie je, no o to viac každý poctivo posiela updaty ohľadom prejdených sekcií na facebook alebo domovskú stránku GPT na portály wikiexplora.

Vedel si presne, ako ďaleko je voda, alebo si sa iba riadil, keď bol zakreslený potok alebo rieka a dúfal si, že bude mať vodu?

Mapy obsahujú aj body záujmov, kde zdroje vody zakreslené sú. Keďže je však trasa málo frekventovaná, nie všetkým sa dá veriť. Čo tieklo pred jedným, či dvoma rokmi, nemusí aj teraz. V niektorých častiach tieto body zase úplne chýbajú a tak sme sa orientovali len podľa mapy a zdroje vody zapisovali pre budúce generácie.

Na koľko dní si si minimálne a maximálne musel brať jedlo pre obe túry? Na začiatku PCT sú úseky, kde sa dá dokúpiť jedlo každý 2-3 deň, ale keď bol sneh v Sierre, tak som si párkrát bral jedlo aj na 10 dní.

NZ: Maximálne som sa zbalil na 9 dní a na konci nadával, že som to prešiel za 6. Ale aspoň som nebol hladný.

GPT: Stále sme sa snažili zbaliť na 8-10 dní aby sme sa do civilizácie museli vracať čo najmenej. To niekedy môže trvať aj 3-5 dní, aj to ak máš šťastie a autobus skutočne ide.

Z nebezpečných zvierat žije tam iba puma na GPT, ktorú ste nevideli, alebo aj niečo ďalšie? Tiež som mal v USA a Kanade najväčší strach z pumy a potom z grizlyho, ale ani jedného som nestretol.

Pumu sme bohužiaľ nevideli, no nebezpečné sú napríklad aj divoko žijúce stáda kráv ktoré je možné stretnúť najmä na juhu. Sú teritoriálne a oveľa nebezpečnejšie ako domestikované kravy a je dobré si od nich držať odstup. Jedného býka sa nám podarilo nahnevať a boli sme radi, keď sa za nami nakoniec nerozbehol a zostal len pri vyhrážkach.  

Dokupovali ste si vždy zásoby v dedinkách, ktoré boli po ceste z toho, čo mali, alebo ste si niekam posielali aj boxy s vecami? Ako si písal, tak jesť niekoľko mesiacov iba cestoviny a úplne jednotvárnu stravu nie je bohviečo, ale je pravdou, že na dlhých trailoch toho človek veľa nevymyslí. A čo topánky? Keď sa ti rozpadali, dali sa objednať online do ďalšej dediny, alebo bolo potrebné ísť z trailu dole do väčšieho mesta, kde bol outdoorový obchod?

V dvoch boxoch sme si od kamarátky žijúcej v Santiagu nechali poslať len topánky, keďže v Čile je to s podobnými nákupmi ťažké. Nakoniec sme aj tak museli kupovať jeden pár navyše v jednom z väčších miest a výber bol veľmi obmedzený.

So stravou je to ako píšeš. Bola jednotvárna alebo ešte jednotvárnejšia. V niektorých dedinách sa dali kúpiť len cestoviny, tuniak v konzerve a múka. Párkrát sme si teda museli vypražiť vo variči vlastný „chlieb“. Keď nebola ani múka, jedli sme krekry. Ak sme niekoho videli stále sme sa pýtali, či nemajú na predaj chlieb, syr, či vajcia. Vyhýbali sme sa len mäsu, ktoré miestny skladujú pod stromom v sieťke proti muchám. Nemajú totiž chladničky. Nič pre naše žalúdky.

Majú traily nejaké fóra, kde ste komunikovali s ďalšími hikermi? Našiel som, že GPT má skupinu na facebooku s viac ako 800 ľuďmi.

 Oba traily majú aktívne skupiny na facebooku kde sa dá vyriešiť čokoľvek. Dokonca sme si tam našli dlhodobé ubytovanie keby sa nám náhodou kvôli korone nepodarilo opustiť Čile a videl som, že sa niečo podobné podarilo aj ľudom na TA, ktorí uviazli na Zélande.

Spomínaš, že v prípade núdze ste mali so sebou Garmin InReach (malý satelitný telefón). Aj na PCT ho malo dosť ľudí a verím, že tam by záchrana prišla. Rovnako aj na Novom Zélande. Ale kam by putovalo SOS v Patagónii? Vieš o prípade, kedy niekoho zachránili vďaka InReachu v Patagónii? Ako tam vyzerá pomoc? Neviem si predstaviť, že majú helikoptéry. Skôr že o 2-3 dni príde pastier na koni. Len netuším, kto mu dá vedieť, aby išiel, ak vôbec príde. Vieš povedať o tomto systéme viac? (Tuším si kúpiš zariadenie za 200-300€ a potom mesačne 20€ a máš v tom daky balik ??)

Bavili sme sa o tom s chlapom v jednej z väčších a turistickejších dedín, kde už pár záchranných akcií mali. Vyzerá to tak, že záchranné zložky zavolajú do dediny že niekto potrebuje pomoc. Niekto si to musí vziať na starosť, dať dokopy pár chlapov na koňoch a idú hľadať. Väčšinou to trvá tak 3-4 dni. Ako by to bolo v úplne odľahlých oblastiach, radšej ani nechcem vedieť.

S Garminom je to ako píšeš. Ja som využíval model 66i, čo je kombinácia inReach a turistickej navigácie. Garmin v tomto odvetví nemá žiadnu konkurenciu a ten softvér tak aj vyzerá, no naučili sme sa spolupracovať. Veľmi často sme využívali možnosť stiahnuť si predpoveď počasia, či poslať správu domov, že sme ok. SOS sme našťastie otestovať nemuseli.

Koľkokrát trasa prechádza cez hranice a (ak chceš) kde je ten najkrajší úsek v území nikoho? ?

Presný počet neviem. Sú asi 4 oficiálne prechody a trasa niekoľkokrát zachádza za hranicu aj miestach, kde to nikto nekontroluje. Možno aj preto, že najbližšia civilizácia v týchto miestach bola v Argentíne tak ďaleko, že asi by ani nikto neskúšal prejsť načierno práve tadiaľ. 

Najkrajšia časť „územia nikoho“ pre mňa bola pred jazerom Lago O´Higgins. Niekedy táto časť bola turistickou trasou, dnes tam už nechcú pustiť nikoho, no nám sa podarilo prešmyknúť.

Nerozmýšlal si aj o prechode cez Campo Hielo Sur, teda zo západnej strany obísť Fitz Roy a Cerro Torre? Keď som bol v parku Los Glaciares, tak som o tomto prechode sníval, aj keď je jasné, že to si vyžaduje úplne inú výbavu, ako tenisky.

Čiastočne si si na to odpovedal sám. Podobný prechod by vyžadoval úplne inú výbavu akú sme so sebou mali takže nad niečim podobným sme vôbec neuvažovali. Campo del Hielo Sur, resp. Juhopatagonské ľadové pole je však úžasné miesto. Rád by som sa po ňom tiež raz prešiel.

Cez koho si mal zdravotné poistenie?

Využívam druhý rok poistenie od Allianz.

Výbavu máš komplet zverejnenú pre oba traily. Paráda. Prezradil si mi, že vo výbave na GPT nie je napríklad varič a pár vecí, nakoľko niektoré mala v batohu tvoja žena. Všetky veci máš ultralight, len jednej veci nerozumiem – prečo máš fleece bundu a nie malú spratnú páperku?

To si nečítal pozorne. Mal som totiž oboje. Tenký fleece mám hlavne na chodenie, keď je chladnejšie a páperka je skôr na zohriatie do kempu. Neviem si osobne predstaviť chodiť v páperke, to by muselo poriadne mrznúť a tričko s dlhým rukávom na chladné rána nestačilo. Keď bola zima a pršalo fleece skončil niekoľkokrát mokrý a tak mať po ruke suchú páperku večer padlo vhod. Na ďalšiu túru ju však asi nechám doma. Viac mi vyhovuje kvalitný fleece, ktorý váhovo nie je oveľa ťažší ako páperka, je však menej spratný.

Čo najlepšie si na traile jedol? (napíš v oboch)

V mestách na TA aj GPT to boli steaky. Keď hladný zavítam do mesta po dlhej dobe, mám pred očami krv. Priamo na traily na GPT to kombinácia špagety, dobrý tuniak, arašidy a domáci syr. Zvládol by som to jesť aj doma. Na TA všemožné príchute tuniakov, ktoré mi chýbajú aj teraz.

Čo najhoršie si jedol?

Na TA si na nič hnusné nespomínam no na GPT sme párkrát museli kúpiť tie najlacnejšie tuniakové konzervy – iné neboli. Párkrát sme sa z nich aj pozvracali. Dúfam, že nikdy viac.

Vieš napísať svoj približný denný jedálniček na oboch trailoch, napr. vzorový jeden alebo dva dni, nech si ľudia vedia predstaviť varianty?

       Raňajky: ovsená kaša so sušeným ovocím

1. Obed: tortily – jedna s tuniakom, druhá ideálne kombinácia nutella a arašidové maslo
2. Obed:  je rovnaký ako prvý

Večera: kuskus alebo cestoviny s tuniakom

Pomedzi jedlá 4 tyčinky podľa možností

Fotografie: Matúš Lašan – všetky sú z Patagónie

Otázky pripravil: Michal Knitl

Viac informácií o Matúšových túrach nájdeš aj na Matúšovej fanpage, instagrame alebo v článku so Slovákmi, ktorí prešli túry dlhšie ako 1000 kilometrov

Povedz nám o sebe pár úvodných slov, ako si sa dostal k potápaniu so žralokmi?

Vyrastal som na južnom pobreží Juhoafrickej republiky, kde medzi bežné športové aktivity patrí surfovanie a harpúnovanie. Potápanie so žralokmi je už len krôčik od toho, navyše som sa chcel o žralokoch dozvedieť čo najviac.

Roky som so žralokmi potápal a vďaka tomu ich dnes vnímam inak ako ostatní ľudia. Potápanie s nimi si skutočne užívam.

Kedy si sa prvýkrát potápal? Pamätáš si na prvý raz, keď si skočil do vody a dýchal cez regulátor?

Freediving, alebo voľné potápanie na jeden nádych, je u nás tradícia. S freedivingom som začal v roku 1966 v skalnatej zátoke neďaleko južného cípu Afriky. Spoznal som tak nádheru podmorského sveta a začal som prosíkať rodičov, až kým mi nekúpili masku, šnorchel a plutvy.

Prvá potápačská výbava, cez ktorú som dýchal, bola stará dýchacia maska, ktorá recykluje kyslík. Videl som vojakov, ktorí testovali nejakú výstroj v prílivovom bazéne, tak som ich poprosil, či by som to nemohol vyskúšať a oni mi dovolili. Ten moment mi zmenil život.

Máš obľúbené miesta na potápanie?

Je ťažké povedať, ktoré je moje najobľúbenejšie. Na svete je toľko veľa miest, každé s inými podmienkami na potápanie a inými zvieratami.

Cestuješ veľa vďaka tomu, že si potápač?

Potápanie je skvelý dôvod pre cestovanie, ale väčšinou, keď cestujem, tak to nie je kvôli potápaniu. Asi to bude tým, že žijem hneď vedľa oceánu.

Ale potápal som už v Tichom, Atlantickom aj Indickom oceáne, tiež v Karibiku a Stredozemnom mori a potom aj na celkom zaujímavých miestach vo vnútrozemí v delte rieky Okavango.

Prečo práve žraloky? Čo ťa k žralokom priťahuje?

Pretože človek sa ich vždy bál a ja som o nich chcel vedieť, čo najviac. Čím viac som o nich vedel a čím viac som s nimi potápal, tým zaujímavejšie pre mňa boli.

Existuje množstvo druhov žralokov, každý inej veľkosti, vzhľadu či inak sa správajúci. Máš obľúbený druh žraloka, s ktorým najradšej potápaš?

Bez pochýb žralok belasý.

Čo ťa najviac fascinuje na žralokoch belasých?

To, ako sa správajú a ako menia svoje správanie v špecifických situáciách.

Vieš nám popísať svoju najnapínavejšiu osobnú skúsenosť so žralokmi?

Bolo to pri ostrove Bird Island neďaleko Port Elizabeth. Nakrúcali sme film a okolo nás krúžili 4 skutočne veľké žraloky belasé. Viditeľnosť pod vodou bola asi 12 – 15 metrov a dno bolo pieskové. Jednoducho ideálne podmienky na potápanie. Odrazu sa o mňa začal zaujímať jeden celkom veľký žralok. Pozrel som sa hore na čln a ďalšieho krúžiaceho žraloka a uvedomil som si, že situácia začína byť napätá. Potom som zbadal, že sedím hneď vedľa košíka s návnadou. Odplával som a žraloky sa ukľudnili.

Aké je najdôležitejšie pravidlo pre potápanie so žralokmi predátormi?

Keď sa potápaš so žralokmi, ktoré sú veľké predátory ako je žralok tigrí, žralok belavý, útesový žralok bieloplutvý alebo žralok belasý, musíš neustále vnímať, čo sa deje okolo teba a nesprávať sa ako korisť.

Čo presne znamená nesprávať sa ako korisť?

Korisť väčšinou uteká (alebo pláva) preč. A predátory tiež cítia, ktoré zviera je slabé a zameriavajú sa na tú najslabšiu a najmenšiu korisť, pretože uloviť ju nestojí toľko energie.

Povedzme, že vo vode sú dvaja potápači a jeden z nich má staré zranenie kolena, kvôli ktorému pláva nerovnomerne. Žralok sa bude o neho zaujímať viac ako o druhého potápača, ktorý pláva vyrovnane a pokojne.

Akým správaním ti dá žralok znamenie, že je načase vyjsť z vody von?

Žralok belasý začne ukazovať zuby a približovať sa k tebe s veľkým záujmom.

Len málo ľudí zo Slovenska malo tú možnosť potápať so žralokmi. Na druhej strane takmer všetci poznáme film Čeluste. Čo je na tom pravdy, že žraloky jedia ľudí?

Ľudia žijú na pevnine, takže nie sú prirodzenou potravou pre žiadneho morského živočícha. Žralok loviaci ľudí je iba výmyslom Holywoodu. Ako však už bolo povedané, môže sa stať, že sa žralok do človeka zahryzne.

Ročne sú po celom svete zabíjané milióny žralokov len kvôli plutvám. Sú žraloky ohrozené? Je ich pokles viditeľný?

Veľmi viditeľný a netýka sa to len žralokov. Takmer všetky druhy rýb sú nadmerne lovené. Na mnohých miestach s dobrými podmienkami na potápanie nájdete len málo rýb a mnohé druhy boli vylovené úplne.

Mnohí majú o žralokoch mylné predstavy. Myslíš, že potápanie so žralokmi dokáže u ľudí zmeniť takýto postoj?

Jednoznačne áno, akonáhle začneš so žralokmi potápať, zmeníš k nim svoj postoj.

O turistické potápanie so žralokmi je čoraz väčší záujem. Aký máš názor na rekreačné potápanie, ktoré zahŕňa kŕmenie žralokov? A čo hovoríš na potápanie so žralokmi v klietke?

Veľmi závisí, s akým žralokom sa potápaš. Niektoré žraloky sa dá nájsť pomerne ľahko, iné by si nikdy nevidel, ak by si ich niečím nenalákal. Samozrejme je rozdiel medzi kŕmením žralokov a lákaním ich na chuť jedla vo vode.

Potápanie v klietke so žralokom belasím, ako sa to robí v Juhoafrickej republike, je skvelý spôsob, ako vzdelávať ľudí o žralokoch. Môže to vyskúšať každý, dokonca aj tí, ktorí nepotápajú. Vďaka tomu majú tisícky ľudí možnosť na vlastné oči vidieť žraloky a dozvedieť sa o nich viac.

Ako vyzerá také potápanie so žralokom v klietke?

Celý výlet trvá asi 4 hodiny. Chodí sa na 15 metrovej lodi, na ktorú sa zmestí okolo 30 ľudí. Klietka má obdĺžnikový tvar s dĺžkou približne 3m a šírkou 1m. Priviaže sa o bok lode, aby si do klietky mal úplne voľný vstup z lode. Pomocou „polievky zo sardiniek“ nalákame žraloky. Olej zo sardiniek a iných rýb sa zmieša s vodou a vôňa „polievky“ priláka žraloky k lodi.

Keď žraloky plávajú okolo lode, potápač v neopréne a s maskou vojde do klietky. Hlavu však drží nad hladinou. Keď sa žralok približuje, povieme mu, z ktorého smeru a on sa rýchlo ponorí, aby žraloka videl. Toto zvyčajne trvá pár sekúnd, čiže to môže vyskúšať naozaj každý. Najlepšie miesto na pozorovanie žralokov je ale aj tak z paluby lode.

Takže je to vhodné pre kohokoľvek a tým pádom je to skvelý spôsob, ako ľuďom ukázať žraloka belasého, ktorého by inak nikdy neuvideli.

Čo najdôležitejšie o žralokoch by si chcel ľuďom odkázať?

Mnohé druhy žralokov sú na hrane vyhynutia. Žralok belasý je v Juhoafrickej republike kriticky ohrozený.

Hoci je pre potápačov módne nosiť zub žraloka belasého okolo krku alebo ako šperk, spôsobuje to okrem iného pokles tohto druhu.

Rozhovor pripravila Marta Kabinová
Titulná fotografia: Žralok belasý (fotograf: Daniel Botelho)

JP Botha prijal pozvanie prezentovať na Slovensko vďaka Academii Aquatica, v ktorej sa môžete naučiť potápať.

Rumunsko bolo v mojom prípade plán B. EVSku som plánovala asi rok a pol vopred a predstavovala som si sama seba v nejakej škandinávskej krajine. Z jednej hosťujúcej organizácie síce odpísali kladne, avšak na iné časové obdobie než som plánovala ja. Pozitívne odpovede som dostala práve na čas, ktorý som plánovala mimo Slovenska aj z Maďarska a Arménska. Rumunsko som si vybrala kvôli dostupnosti vlakom a možnosti naučiť sa rumunčinu počas roka pobytu.

Úprimne, nemala si ani kúsok strach vycestovať? Aké boli reakcie tvojho okolia?

Ja osobne som strach nemala, pred Rumunskom som precestovala Srbsko, s Balkánom som už teda mala skúsenosť, naviac Rumunsko je už tiež členskou krajinou EÚ. Doma ale obavy mali, zväčša však podložené len mediálnou masážou z televízie a predsudkami voči východnej Európe. Kamaráti a známi si boli istí, že sa nestratím a ešte pred odchodom prisľúbili návštevy.

Čo ťa ako prvé zaujalo po príchode do Rumunska?

Asi jazyk – na prvé počutie mi znel ako turečtina s talianskym prízvukom. Inak sa mi všetko zdalo ako u nás v deväťdesiatych rokoch s niekoľkými bizarnými detailami naviac.

Vyber tri slová, ktoré podľa teba najviac vystihujú túto krajinu.

Spontánnosť, pohostinnosť, humor.

Opísala by si nám, čo presne si v Rumunsku ako dobrovoľníčka robila?

EVSka alebo po našom Európska dobrovoľnícka služba je niečo ako laboratórium, ktoré mládeži umožňuje vyskúšať si vlastné limity v rôznych oblastiach. Mojou hosťujúcou organizáciou bolo dobrovoľnícke centrum v meste Temešvár, kde som pôvodne mala spolupracovať v mediálnej časti tímu, čo sa zrealizovalo čiastočne, avšak okrem toho som vyučovala angličtinu seniorov a ako osobné projekty som zrealizovala dve edície kurzu Literatúra a intermedialita spolu s večernými premietaniami filmov a vytvorila som Mapu zelených bodov mesta Temešvár spolu s blogom, na ktorom boli publikované rozhovory s poskytovateľmi zelených služieb alebo ekologických produktov.

Mali by sme sa niečoho obávať predtým, ako sa rozhodneme navštíviť Rumunsko?

Vlastných predsudkov určite – párkrát sa mi stalo, že som stretla slovenských alebo českých turistov, ktorí si mysleli, že im nikto nerozumie, keď podľa seba „vtipne“, no z môjho pohľadu skôr arogantne komentovali veci, o ktorých nemali poňatia. Treba sa pripraviť na množstvo mäsa v jedálničku a extrémnu pohostinnosť, niekedy treba odmietnuť až trikrát, pretože po prvom si myslia, že ste len zdvorilí a naložia vám jedlo tak či tak.

Čo na Rumunsku najviac miluješ?

Ľudí. Keď teraz po piatich rokoch, odkedy som tam vycestovala prvýkrát, vyhodím na facebook status, že prídem budúci týždeň a opýtam sa, s kým sa môžem stretnúť, mám plnú stenu komentov a pozvánok, kam ísť, u koho určite musím prespať, kto mi navarí, čo som ešte neochutnala a plný program kultúrnych podujatí. Spôsob, akým prežívajú spolupatričnosť, rozpoltenosť s akou kritizujú vlastnú krajinu, no zároveň hrdosť, s ktorou o rozprávajú o jej prírodných krásach a histórii.

Ak si dokážeš vybrať, opíš nám jeden najlepší a jeden najhorší zážitok z tvojho pobytu na Balkáne.

Na tie horšie zážitky sa už zabudlo, nič také strašné sa mi neudialo čo by nebolo porovnateľné s inými krajinami. Najlepší – Vianoce v dedinke na konci sveta, kde sme si spolu s troma ďalšími zahraničnými dobrovoľníčkami museli rúbať drevo na kúrenie, ohrievať vodu na umývanie, naučili sa koledovať a iné vianočné zvyky na rumunskom vidieku a kde sa do mňa domáci tak zaľúbili, že mi na rozlúčku zabili kohúta, s ktorým som musela stopovať 300 kilometrov späť do mesta, kde som bývala. Jeden z najzábavnejších zážitkov, čo sa týka stopovania – kto zastaví trom dievčatám, keď jednej z igelitky trčia nejaké hydinové paprče? A potom ten šok po príchode do Temešváru – keď som zistila, že kohút je tak vykŕmený, že sa do trúby zmestí len na dvakrát…

Do Rumunska si nešla na vlastnú päsť, ale cez EDS. Priblížila by si nám čo všetko si musela urobiť pre to, aby si sa tam dostala ? Veľa ľudí EDS vôbec ani nepozná, ako si sa ku nej dostala ty?

Už počas VŠ som praxovala v kultúrnom centre Stanica – Záriečie v Žiline, kde som stretávala zahraničných dobrovoľníkov od môjho prvého ročníka. Vedela som, že po skončení školy chcem vycestovať týmto spôsobom i ja. Zložité to nebolo, treba trpezlivosť pri zasielaní mailov, vyšperkovať životopis a motivačný list a sebavedomie na skype pohovor.

Hovorí sa, že najväčším turistickým lákadlom Rumunska je Transylvánia a s ňou spojený legenda o Draculovi. Čo si o tom myslíš ty ? Ktoré miesta v Rumunsku sa ešte oplatí vidieť?

Drakula je turistická bublina. V „jeho zámku“ Brane som bola až teraz v novembri 2015, snažím sa vyhýbať hlavným turistickým trasám z rôznych dôvodov. Ani tentorkát sa mi nepodarilo do zámku dostať, videla som ho len zvonku. Rumuni však majú k nemu zaujímavý postoj – o tom rada porozprávam na mojej prezentácii. Transylvánia je nádherná a veľká – prešla som jej časť. Osobne mám najradšej časť bývalého Sedmohradska, samozrejme slabosť mám na mesto Timisoara/Temešvár, určite odporúčam Cluj-Napoca/odtiaľ pochádza recept na koložvársku kapustu a oplatí sa navštíviť festivaly Garana Jazz Festival/je to nádherná oblasť v horách pri jazerách/, Electric Castle Festival, ktorý je ako napovedá názov v priestoroch starého hradu a vystupujú na ňom zaujímavé mená a do tretice festival Plai, ktorý je organizovaný výlučne na dobrovoľníckej báze, tiež na ňom vystupovali zvuční umelci a prebieha v areáli Múzea banátskej dediny. A milovníkom umenia odporúčam rumunské divadlá – dá sa nájsť niekoľko s medzinárodnými oceneniami za scénografiu, v súčasnej dráme majú veľmi zaujímavých autorov, ktorých aj inscenujú.

Okrem prírody, okolia a pamiatok sú dôležitým elementom pri cestovaní aj ľudia. Aké sú tvoje skúsenosti s nimi? Vedela by si Rumunov charakterizovať ako celok alebo boli ľudia v rôznych častiach Rumunska rozdielni?

Určite sú rozdielni. Väčšinu mojich známych prekvapil vyšší podiel ľudí so svetlými vlasmi. Podľa klasických predsudkov očakávali počernejších obyvateľov…  Zovšeobecňovať nechcem, najintenzívnejší kontakt som mala s ľuďmi z Temešváru a jeho okolia a viacero kamarátok mám z juhu Rumunska – oblasť Oltenia, ktorá je medzi samotnými Rumunmi zaznávaná – sami o ľuďoch z tejto oblasti hovoria ako o hlučných a temperametných/pripomínalo mi to charakteristiky našich „východniarov“ J Keďže v minulosti v krajine veľa vecí nefungovalo/a časť nefunguje doteraz, typický Rumun/ka je pre mňa človek, ktorý si vie poradiť v každej situácii, keď sa niečo „nedá“, rýchlo nájde alternatívny spôsob, ako opraviť, zariadiť, zorganizovať, pomôcť.

Aké sú tvoje aktuálne cestovateľské ciele a nesplnené sny?

Rada sa vraciam, asi nejaká úchylka páchateľa prísť opäť na miesto činu 🙂 Takže určite opäť Rumunsko, avšak aj s miestami, kde som ešte nezavítala. A tiež Poľsko, kde som študovala. Po poslednej letnej dovolenke v Španielsku som dostala slinku na Portugalsko a Taliansko – románske krajiny majú niečo do seba. Dlhodobo poškuľujem po Pobaltí a do Macedónska som sa vybrala už dvakrát a nedorazila, tak hádam do tretice…

Pri cestovaní často využívaš carshare portály, aké sú tvoje skúsenosti s nimi ? Mala si aj nepríjemné zážitky?

V Rumunsku som carshare použila až na úplnom konci pobytu. Väčšinu času som stopovola – avšak triezvo, stalo sa, že som po sebe odmietla aj tri autá, ak sa mi niečo nepozdávalo. Sólo som stopovala len dvakrát, zväčša vždy v dvojici, trojici, rekord bol trojica a pes. Rumunsko je naviac jediná krajina na svete, o ktorej viem, že sa tam za stop platí. V Rumunsku sú super kamionisti, stalo sa mi viackrát, že ak nás nemohli zobrať priamo tam, kam sme mali namierené, zviezli nás na kuse, kontaktovali kolegov, tí nás počkali na pumpe po ceste a bezpečne zviezli až do cieľa. Nepríjemné zážitky neboli, skôr bizarné, ktoré sú dnes už len zábavnou historkou – drobná búračka, šofér, ktorý sa nástojčivo dožadoval odpovede, aký porno-žáner sa páči mne a mojim spolucestujúcim, vodič kamiónu, ktorý mňa i moju vtedajšiu spolubývajúcu nútil ráno o desiatej vyskúšať jeho domácu pálenku, lebo mrzlo a ďalšie príhody.

Pracuješ ako koordinátorka štipendijných programov do zahraničia, mohla by si nám bližšie opísať, čo presne robíš a ako to funguje?

V neziskovke SAIA, n. o. /Slovenská akademická informačná agentúra/ pracujem už štvrtú sezónu. Nastúpila som v školskom roku 2012/13 po návrate z Rumunska. Po troch sezónach v Žiline som sa presťahovala do Banskej Bystrice, kde pracujem ako regionálna koordinátorka – poskytujem teda zdarma poradenstvo/osobne, telefonicky, odpoveďami na e-mail i facebook správy na našej fanpage/ o štipendijných možnostiach do zahraničia – či už na semester, dva, letné kurzy, školy, semináre cudzích jazykov, krátkodobé pobyty spojené s prácou na bakalárke, diplomovke či dizertačke, ale aj na celé riadne štúdium bakalárskeho, magisterského či doktorandského stupňa, a to študentom stredných i vysokých škôl všetkých ročníkov, absolventom i pedagógom. Patrí k tomu aj spoluorganizovanie podujatí o štipendiách a štúdiu v zahraničí – na školách, v knižniciach a iných partnerských organizáciách a správa sociálnych médií – od facebooku cez twitter, LinkedIn, Instagram a najnovšie už aj Pinterest.

Čo by si na záver odkázala mladým ľuďom, ktorí by chceli vyskúšať dobrovoľníctvo cez EDS ale stále nedostali odvahu na tento krok?

Odvahu treba nájsť čím skôr. Naozaj budete ľutovať to, čo ste neurobili, než to čo ste skúsili. Niet sa čoho báť, prežili to stovky ľudí pred Vami, prežijete aj vy. Naviac EDS funguje ako program už dlhodobo a je ošetrený z viacerých strán – poskytuje vreckové a zdravotné poistenie, prepláca cestovné, človek absolvuje aj jazykový kurz danej krajiny, zlepší si angličtinu, nájde nových kamarátov, kontakty, vyskúša si veci, o ktorých sa mu doma ani nesnívalo. Táto skúsenosť dobre vyzerá v životopise a na konci má človek v rukách aj certifikát – Youth Pass. Je to jednoznačne dobre investovaný čas!

Rozhovor pripravila Bibiana Košová