„Prejsť pešo 200 km naprieč Pamírom mi prišlo ako dobrý nápad.“ (Michal Knitl)

Vyrastal v Bratislave. Cestovať začal počas vysokej školy. Najprv cez program Work and Travel v USA, neskôr po Európe a po ukončení štúdia manažmentu ľudských zdrojov v Bratislave sa vydal na 15 mesiacov do Južnej Ameriky. O svojej ceste napísal cestopis „Na juhoamerickej vlne“. Na prelome rokov 2011/12 strávil necelých 15 mesiacov v Strednej Ázii a na indickom subkontinente, o čom napísal cestopisy „Hodvábny vietor“ a „Farebný svet“. Živí sa prezentovaním a písaním o cestovaní, počas zimy je snowboardovým inštruktorom. Je organizátorom cestovateľských festivalov Cestou necestou a taktiež najaktívnejším couchsurferom na Slovensku a jedným zo 100 najaktívnejších couchsurferov na svete. Cez 500 nocí prespal na viac ako 200 gaučoch na troch kontinentoch. A ďalších 50 ľudí ho hostilo len tak. Napríklad aj v jurte v Kirgizsku, keď išiel okolo. Keď cestuje, zaujímajú ho dve veci: život domácich a hory.

Čo pre teba znamená cestovanie? Povedz prvé tri slová, ktoré ti napadnú.

Sloboda, život, túžba.

Keby si dostal 1000 eur pod podmienkou, že ich musíš precestovať, kam a na ako dlho by si išiel?

To by stačilo na pár mesiacov v Afrike, Strednej Amerike, Pakistane alebo aj pozrieť Himaláje v Barme-Mjanmarsku. Kamarát nedávno vychytal akciovú spiatočnú letenku za 200 dolárov do Indie, tak by to stačilo na niekoľko mesiacov.

Ktorú dobrotu z cudziny by si si teraz najradšej dal?

Krevety a mango v Bangladéši a na pitie kopček vanilkovej zmrzliny zaliaty čerstvou šťavou zo žltého melónu, ako robia v Iráne.

Cestuješ väčšinou sám alebo s niekým?

Doposiaľ som väčšinou cestoval sám, nakoľko som ani nehľadal niekoho, kto by išiel so mnou na niekoľko mesiacov či rok viac menej bez plánu. Dnes by som však už radšej cestoval s niekým, s kým si rozumiem a sadnem.
Cestovanie vo väčšej skupine si viem predstaviť s kamarátmi po Slovensku či v Európe. Tu je kultúra takmer rovnaká a nie je to až taká exotika. Ak by sme však boli väčšia skupina na inom kontinente – už by sa aj ľudia k nám správali viac ako k turistom a komunikovali by sme viac medzi sebou. Veľmi však záleží od osobnosti spolucestovateľa. Super sa mi cestovalo s Vlaďkou v Peru, Radom v Iráne či Gáborom v Nepále.

Čo je vždy v tvojom ruksaku?

Spacák, karimatka, čelovka, väčšinou aj nepremokavé oblečenie a výbava na hory.

Vieš nám napísať jeden z tvojich najsilnejších alebo kurióznych zážitkov, ktoré si prežil s domorodcami (ľuďmi z krajiny, kde si cestoval)?

Prvé, čo mi napadá, je svadba v Indii. S nevestou som sa rozprával pred svadbou, počas 4-dňovej prípravy. Ženícha doposiaľ nevidela. Vybrali jej ho rodičia. Plne im dôverovala a žiarila šťastím. Aj na svadbe. Priam mi pripadalo, že ženích bol na svadbe viac nesvoj ako ona. Až tu som pochopil, že niektoré veci, o ktorých by si človek u nás pomyslel, že dievčatá nemôžu byť šťastné, keď o svojom osude nerozhodujú samé, tak sú v iných kultúrach nielen akceptované, ale fungujú a ľudia sú šťastní.

A čo považuješ za najväčšie šialenstvo, aké si doposiaľ na cestách spravil?

Keď som išiel cez 200 km naprieč Pamírom peši, pripadalo mi to ako dobrý nápad. Až na Slovensku o rok neskôr som si začal uvedomovať, že asi také normálne to celkom nebolo. Nevedel som, kde bude voda, či tam budú ľudia, ale bral som to ako samozrejmosť, že tam niečo bude. A aj bolo.
Dlho som tiež váhal predtým, ako som išiel do Afganistanu. Za necelé 2 týždne sa mi nič nestalo, ale nemal som zrovna dobrý pocit, keď okolo chodili obrnené transportéry atď.

Stalo sa ti na cestách aj niečo zlé?

V Uruguaji sa ma snažili olúpiť, ale nedal som sa a tak mi len jednu vrazili. V Brazílii boli šikovnejší a ani som si to nevšimol. Rovnako v Bangladéši, keď som na chvíľu zavrel oči. 🙂 Zo zdravotných problémov to boli iba hnačky, takže celkovo ani nie. 🙂 Vraj som aj dobre dopadol, keď som si po 9 mesiacoch v Indii a Nepále priniesol potom, ako som pil iba vodu z vodovodu, iba jedného či dvoch jednobunkovcov v tele.

Išiel by si na to miesto napriek tomu opäť?

Jasné. Do Afganistanu a nestabilných regiónov by som však viac počkal, kým sa situácia viac upokojí.

Podľa čoho si vyberáš trasu svojej cesty a kde spávaš?

Keď cestujem, zaujímajú ma ľudia a hory. Dnes by som sa viac zameral a pridal k týmto dvom aj komunity ľudí žijúcich spolu. Väčšinou idem tam, kam mi domáci ľudia poradia. Spávam v stane alebo cez couchsurfing. V ubytovniach veľmi zriedkavo.

Kedy si si najviac siahol na svoje dno počas svojich ciest? Stalo sa ti, že si mal jednoducho toho dosť a chcel sa vrátiť domov?

Po druhej túre v Nepále som si úplne odpálil chrbát. Bol som rád, že už nemusím ruksak niekoľko dní niesť. Ale ani vtedy sa mi domov ešte nechcelo. Z Južnej Ameriky som sa vracal rád – to už som trištvrte roka hovoril rodičom, že keď neprídem na Vianoce, aspoň na mamine 50. narodeniny. A to ma akoby aj vnútorne na to pripravilo. Pár dní po príchode domov by som vtedy najradšej už hneď niekam vypadol opäť. Pri návrate z Ázie tomu pomohli okolnosti: nedali mi štipendium na štúdium v Indonézii ani víza do Pakistanu, z Indie som tak či tak musel letieť a už som aj začal mať pocit, že je správny čas na návrat domov.

V ktorej krajine na teba pôsobili ľudia najpohostinnejším dojmom?

Irán. Nemôžu hostiť a i tak to robia. Milí, úžasní, vzdelaní. Ak stretnete kohokoľvek, kto bol v Iráne, povie vám to isté.

Je cestovateľ, ktorý ťa inšpiruje?

Občas si čítam články či knihy dobrodruhov. Je veľa ľudí, ktorí robia úžasné veci. Že by som mal jedného alebo niektorých, ktorých sledujem, to sa nedá povedať. V Južnej Amerike i v Ázii som si čítal cestopisy Jara Beskyda, ktoré ma inšpirovali napríklad na prechod hranice z Čile do Argentíny prechodom, ktorý sa v tom čase ani v sprievodcoch nespomínal. Alebo tiež na túru v údolí Wakhan a pomohol mi aj opis situácie a ako rozmýšľal predtým, ako išiel do Kábulu. Z prezentácií, ktoré som kedy videl, ma najviac zaujal Roman Burda, ktorý nám bude prezentovať na festivale v Žiline a v Bratislave. Roky sa vracia pozorovať rituály kmeňov v Etiópii, kde ho berú už ako vlastného. Úžasné. Je to však tiež úplne iný spôsob cestovania.

Máš nejaký cestovateľský sen?

Afrika, Stredná Amerika, túra z Ascole do Hushe popod Trango Towers a základný tábor K2 v Pakistane, Grónsko, Papua, freeride v nórskom Lyngene, túra na ľadovci poza Fitz Roy a Cerro Torre v Argentíne.

Väčšina ľudí pracuje 50 týždňov v roku, 8 hodín denne, poväčšine zavretá medzi stenami a pozerajúc do monitora. Iný si pracuje 3 mesiace v Nórsku a zvyšok roka cestuje alebo jednoducho žije na Slovensku. Aká je tvoja vízia, resp. ako funguješ alebo ako by si chcel fungovať v najbližších rokoch?

Snažím sa vyvíjať aktivity tým smerom, aby som pol roka pracoval a pol roka mal voľno. A časom, aby toho voľna pribúdalo. Náklady na život mám celkom nízke.

Čím sa budeš snažiť motivovať ľudí na svojej prednáške, aby zbalili svoj ruksak a išli do sveta?

Vo viacerých mestách budem mať prezentáciu s názvom “10 rokov na cestách”, kde najmä mladým poviem o všetkých možných projektoch a spôsoboch, ktoré som vyskúšal a ako sa dá cestovať. Človek by si mal uvedomiť, že ak naozaj chce, stačí zbaliť ruksak a ísť.

Stretnúť Miša a vypočuť si jeho prezentácie o živote na cestách budete môcť na väčšine festivalov Cestou necestou.