„Cestovanie ti zbúra predsudky.“ (Martina Kolárovcová)

Ahoj Maťa, 

väčšinu tohto roka si strávila sólo cestovaním po Ázii a pekne boríš mýtus, že mladá a pekná žena sa nemôže len tak sama s batohom vybrať na dlhé mesiace do neznámych exotických krajín… a navyše sa odtiaľ aj šťastná a zdravá vrátiť. 🙂 Priznala si sa, že si jeden deň dala výpoveď v práci, zbalila sa a odletela do Ázie. Ako dlho si túto myšlienku mala v hlave a čo ťa napokon motivovalo?

Ani neviem ako, ale približne dva roky dozadu mi prišla na um myšlienka, že by som sa chcela vydať do Indie a aspoň mesiac sama cestovať. V tej dobe som ešte mala prácu a tak som bola limitovaná na 20 dní dovolenky. Ako som ten mesiac cestovala, mala som pocit, aká som konečne skutočná cestovateľka. 😀 Samozrejme stretla som tam aj iných cestovateľov, ktorí boli na cestách 3 alebo 6 mesiacov a keď som sa započúvala do ich príbehov, začala som sa cítiť trochu ako lúzer. Úplne mi zbúrali bariéry v hlave. Dovtedy som mala pocit, že pre bežného Slováka je dlhodobé cestovanie nemožné, že ľudia musia mať podporu rodičov, alebo nejaké finančné zázemie. Ale videla som, ako cestujú študenti, ktorí si boli schopní zarobiť na brigádach, žiť skromne a odložiť si peniaze. A človek nemusí byť ani bohatý, naozaj dá sa cestovať aj veľmi lacno. Vtedy som si uvedomila, že je to možné aj pre mňa. Keď som sa vrátila z Indie späť, vedela som, že aj ja chcem raz cestovať takto dlhšie. Zhruba o rok neskôr som si kúpila jednosmernú letenku do Ázie a vyrazila na cestu, ktorá nakoniec trvala 7 mesiacov.

Ako si si svoju cestu naplánovala? Máš aj nejaké odporúčania pre ostatných, ktorí sa chystajú na dlhší čas opustiť domovinu?

Je potrebné vyriešiť si hlavne úrad práce, zdravotné poistenie, lekárov, očkovanie, základnú výbavu (minimálne dobrý batoh a topánky) a odporúčam si na dlhšiu cestu vybaviť aj dva pasy a medzinárodnú sim kartu. Tiež si zhruba aspoň rozmyslieť, ktoré krajiny chce človek navštíviť, pozrieť si, aké je tam vtedy počasie a hľadať lacné letenky. Dôležité je zistiť si aj informácie o vízach, či ich dostanem na hraničnom priechode a koľko to bude stáť, lebo práve tam sa ťa snažia obabrať. Niektoré víza je dobré si vybaviť dopredu. Napríklad čínske víza by som si mohla vybaviť aj po ceste, ale bolo by to náročnejšie. Tiež je dobré nájsť si základné informácie o tej krajine, aby vedel, čo ho čaká. Ale že by som si plánovala konkrétnu trasu, alebo rezervovala ubytovanie, tak to určite nie, to by mi zabránilo všetkej flexibilite. Čo sa vôbec dá navštíviť v tej danej krajine, som si zisťovala približne dva týždne predtým, ako som do krajiny prišla. Ale na mieste som aj tak plány často zmenila a dala na rady domácich, alebo iných cestovateľov. Práve rady domácich boli pre mňa často najvzácnejšie. Poradili mi miesta, kam bežný turista obyčajne nezavíta. V minulosti sa mi totižto viackrát stalo, že som bola z hlavných turistických lákadiel sklamaná.

Máš rada flexibilitu, koniec cesty si si teda nechala otvorený?

Ja som si hovorila, že idem na minimálne 6 mesiacov a súčasne som si v hlave urobila nejaký rozpočet, ktorý som nechcela prekročiť. Tá podmienka minimálne pol roka vyplývala z toho, čo by som chcela aj cestovateľom poradiť, že keď odchádzaš zo Slovenska na minimálne 6 mesiacov, môžeš sa odhlásiť zo zdravotného poistenia. Ak ste dobrovoľne nezamestnaní, musíte platiť zdravotné poistenie, ktoré je viac ako 50 € na mesiac. Čiže ak ste v zahraničí (pozn. mimo EÚ a máte komerčné poistenie) viac ako pol roka, tieto peniaze ušetríte.

Precestovala si veľkú časť Ázie. Čím ťa oslovili čínske provincie Yunnan a Sichuan, že si sa práve im rozhodla venovať prednášku na Cestou necestou?

Čína bola pre mňa najsilnejšie dobrodružstvo. Južná Čína je zaujímavá aj tým, že nie je ešte pre ľudí veľmi známa. Nestretnete tam veľa turistov (okrem čínskych), domáci vás nevnímajú ako chodiacu peňaženku a tiež je možné dostať sa takýmto spôsobom na územie pôvodného Tibetu bez toho, aby ste platili veľké poplatky agentúram a boli nútení cestovať v organizovanej skupine. V niektorých oblastiach je až 80 % tibetského obyvateľstva, ktoré si často stále nepriznáva, že by patrilo pod Čínu. Tibetské tradície, pohostinnosť, kultúru a pohľady tam však zažijete na 100 %.

Dostať sa do Tibetu je teda náročné?

Je to určite finančne náročné – musíte si zaplatiť agentúru, ktorá vás tam prevezie ako skupinku turistov a zároveň vám všetko organizuje a za každý deň samozrejme platíte. Pre backpackerov je nemožné, aby sami legálne prekročili hranicu do Tibetu, samého človeka cez hranicu jednoducho nepustia. A ja preferujem cestovať a spoznávať na vlastnú päsť.

Aké výhody má sólo cestovanie a prečo si sa rozhodla cestovať sama? 

Cestovanie sama som si predtým vyskúšala už dvakrát – prvýkrát týždeň v Írsku a potom mesiac v Indii a oba razy som s tým bola veľmi spokojná. Je super ísť s niekým a rozprávať sa, ale keď človek cestuje sám, tak si viac všíma, čo sa okolo neho deje, všetky tie drobné magické momenty a príležitosti, ktoré sa vám naskytnú. V exotických krajinách sa odlišujete výzorom a lokálni ľudia aj ostatní cestovatelia vás tak hneď rozpoznajú a majú chuť s vami komunikovať, spriateliť sa. Keď som išla cestovať, nebolo to preto, že by som chcela byť osamelá, alebo by som stále chcela byť sama, ale práve preto, že je takto možné veľmi rýchlo spoznať nových ľudí. Ďalšou obrovskou výhodou je, že môžete ostať flexibilný a mať svoj vlastný plán. Väčšinou to fungovalo tak, že keď som niekoho zaujímavého stretla, cestovali sme spolu týždeň-dva a potom sme každý išli svojím smerom. Potom som týždeň cestovala sama. Neskôr som zase stretla nového človeka.

Asi naozaj platí, že miesto robia špeciálnym práve ľudia, ktorých na cestách stretneš. Akých zaujímavých ľudí sa podarilo stretnúť tebe?

Najviac špeciálne je komunikovať s lokálnymi ľuďmi a dozvedieť sa viac o ich zvykoch a kultúre. Čo sa týka spolucestovateľov, bolo pre mňa veľmi zaujímavé cestovať s Izraelčanmi. Oni sú tak silno cestovateľská komunita, že keď niekto z nich nejde cestovať, tak ho pokladajú za divného. Čiže majú obrovský prehľad a veľa informácií. Dlhšie som cestovala ešte napríklad s človekom z Dubaja, s Holanďanom, Nemcom, Talianmi a Angličanom. Nedá sa ale povedať, že niektorá národnosť by ti dala viac ako iná. Všetci tí ľudia, ktorí cestujú, majú spoločné zmýšľanie a je jedno, z ktorej krajiny sú.

Veľa si komunikovala aj s domácimi a počas prezentácie si predviedla celkom dobrú čínsku výslovnosť. 🙂 Donútili ťa okolnosti, či sama si sa rozhodla učiť tento jazyk?

Čína ma určite najviac naučila ich lokálny jazyk, keďže s angličtinou sa tam väčšinou nedalo zaobísť. Takže aspoň základné frázy som sa musela naučiť v tej ich mandarínčine. Napríklad spýtať sa, aké je tvoje meno, odkiaľ si. Vedieť odpovedať, že som z Európy, lebo tam nevedeli, kde je Slovensko. Tiež spýtať sa, kde sú záchody, koľko to stojí, počítať a zjednať cenu. Pri stopovaní sa uistiť, či je odvoz zadarmo. To mi veľmi pomohlo a potom určite ešte body language, veľký úsmev na tvári a trpezlivosť.

Iný kraj, iný mrav, iná kultúra, iná legislatíva… boli aj nejaké kultúrne trapasy, nedorozumenia, alebo nebodaj pokuty?

Pokutu som musela platiť iba raz a to bola vyslovene korupcia. 😀 Keď som si v Kambodži požičala skúter a zastavili ma policajti. Pýtali sa, či mám vodičský preukaz z Kambodže. Aj keď by tam mal platiť medzinárodný vodičský preukaz, neakceptujú ho a začnú hneď pýtať peniaze. Ale našťastie v takýchto chudobnejších krajinách sa veľmi jednoducho vyjednáva. Začali pýtať 40 €, nakoniec som im dala 2 € a ešte mi za ne aj poďakovali, zakývali a zapriali šťastnú cestu. 🙂

A kultúrne faux pas?

V Číne je zvykom dostať k jedlu zdarma horúcu vodu, častokrát však bez čaju. Keď som si potom pýtala čaj, chvíľu ho hľadali a ja som si vôbec neuvedomila, že si pýtam niečo nezvyčajné. Až keď sa mi to stalo niekoľkokrát, tak som šla do obchodu a kúpila som si sypaný čaj sama. Potom, keď mi vždy dali iba horúcu vodu, nasypala som si tam svoj čaj. To bol aj veľmi pekný prostriedok, ako nadviazať kontakt s domácimi, lebo som im vždy ponúkla, aby si aj oni nasypali čaj a boli z toho veľmi šťastní a poďakovali.

Ako sa stravuje backpackerka na cestách? Vieš si po čínsky vypýtať jedlo v lokálnych reštauráciách? 🙂 

Vo väčších mestách väčšinou vždy nájdeš niekoho, ako pripravuje jedlo na ulici. V menších dedinkách to fungovalo tak, že keď som cítila, že odniekiaľ šla vôňa, nakukla som dnu, či tam je pár lavičiek na sedenie. Oni sú veľmi otvorení hostiť ľudí. Samozrejme, keď som prišla dnu, nebolo tam žiadne menu a bolo sa treba nejak dohovoriť. Väčšinou bolo na výber buď ryža, alebo rezance s niečím. Vošla som do kuchyne a tam som prstom ukázala na ingrediencie, ktoré chcem, povedala som „š-š-š“ a zakrútila rukami na znak, aby mi to zamiešali. 🙂 Spýtala sa, koľko to bude stáť a keď povedali nejakú cenu, klasická reakcia bolo „uf, to je drahé“ (pozn. po čínsky 😉 ) „…tak nechajte iba toto a toto“ (rukami 🙂 ). Ryža a rezance som vedela povedať po čínsky a na zvyšku sme sa vždy dohodli. V mestách je to jednoduchšie, tam v reštauráciách mávajú na stenách aj obrázky s jedlom. Niekedy som sa cítila dobrodružne a v menu som len ukázala na nejaký riadok a nechala som sa prekvapiť, čo mi prinesú. Alebo často som prišla do reštaurácie a ukázala na jedlo niekoho iného a povedala, že toto chcem.

Pochvál sa najväčšou exotikou, ktorú si zjedla.

V Thajsku som jedla aj nejakých švábov a červíky. Ale v Číne som jedla vajíčka, ktoré tak zvláštne pripravili, že bielko bolo úplne želatínové a priesvitné a vnútro malo zelenú farbu. Oni z toho robievali šalát – nasekali na štvrtinky, k tomu dali nejaké listy a niečím to zaliali. Bolo to fantastické, veľmi mi to chutilo. V chudobnejších dedinkách to už bolo iné. Tam ste na raňajky dostali ryžovú polievku, čo vlastne bola rozvarená ryža s vodou bez chuti, čo ma veľmi nepotešilo. A k tomu ešte niečo ako naše parené buchty, ale vnútri neboli plnené a dostali ste k tomu iba cukor, do ktorého ste si ich namáčali. Ale aj to potešilo, že konečne nie ryža. 😀

A ako to bolo s bezpečnosťou? To asi každého zaujíma, keďže si cestovala sama.

Určite tých príjemných a bezpečných skúseností bolo oveľa viac a ja si aj pri tom cestovaní hovorím, že stať sa môže hocičo hocikde. Sama som to aj zažila. V Ázii som prestopovala tisícky kilometrov, kde som, samozrejme, nestopovala sama. Ale keď som prišla na Slovensko, stopnem si prvé auto a hneď ruka na stehno. Tak som si povedala, že vitaj doma! 😀 Toto sa mi teda v zahraničí nestalo.

Ale čo sa týka bezpečnosti, samozrejme je potrebné si dávať pozor – plánovať si, aby si neprišla na miesto neskoro v noci. Napr. nespoliehať sa, že niekam dorazím o štvrtej ráno a idem si na ulici hľadať sama ubytovanie. V takýchto prípadoch si ho zarezervujem dopredu. Prípadne sa ich spýtam, či ma môžu prísť vyzdvihnúť na stanicu, čo častokrát ochotne a zadarmo spravia, keď počujú, že si sama žena. Ak by sa na mňa niekto nečakane vrhol, začala by som a plné hrdlo kričať „AIDS, AIDS, AIDS, HIV, HIV!“. Počula som od jednej cestovateľky, že to pomohlo, no našťastie som to nemusela sama využiť. Odporúčam nenechať sa zastrašiť tým, že sa mi niečo stane. Treba triezvo uvažovať.

Čo v tvojom ruksaku počas cestovania nesmie chýbať? 

Najdôležitejšie pri cestovaní je mať dobrý batoh, lebo ten človek stále nosí na chrbte a ešte treba mať dobré trekové sandále. Vzdušná obuv je v teplých krajinách naozaj potrebná. Veľmi sa mi osvedčilo nosiť so sebou aj malý letný spacáčik, lebo veľakrát som sa napríklad v Indii presúvala vo vlakoch v tzv. sleepers class. Tam nedostanete žiadne prikrývky, čiže je dobré mať spacák, do ktorého sa zabalíte a môžete cestovať nasledujúcich 30 hodín.

Bolo aj niečo, čo si so sebou nosila zbytočne?

Naivne som si so sebou zobrala učebnicu španielčiny, lebo som si myslela, že sa budem učiť a pripravovať na svoj ďalší výlet do Južnej Ameriky, ale veľakrát som ju teda nevytiahla. 😀

Keby si mala povedať 1 vec, ktorú ti cestovanie dalo a 1, ktorú vzalo – ktoré by to boli?

Uff, je ťažké takto to zhrnúť. Určite mi cestovanie dalo otvorenú myseľ, veľa nových kamarátov, dôveru vo vlastné schopnosti a nové vedomosti a zručnosti. Naučila som sa optimalizovať vzácny toaletný papier a som po toľkej body language najlepšia v pantomíme. 😀 Vzalo mi predsudky. Tie sa vám počas cestovania úplne zbúrajú. Zistíte, že ľudia sú všade takí istí a väčšinou pohostinní a dobrosrdeční. To, čím nás kŕmia médiá, je často od pravdy tak ďaleko, ako je to len možné.

Ďakujem za rozhovor a skús na záver ešte pár motivačných slov od ostrieľanej cestovateľky, nech nás čím menej vysedáva v kanceláriách za počítačmi.

Myslím, že každý by si mal plniť svoje sny. Pre niekoho je sen cestovanie, pre niekoho kariéra či rodina. Preto sa nesnažím každého presvedčiť, aby išiel cestovať, je to o prioritách. A ak je teda vašou prioritou cestovanie, tak proste vyrazte, výhovorky a bariéry sú často iba vo vašej hlave. Možno to bude super a možno sa sklamete (aj keď to si nemyslím), dôležité však je, že to aspoň skúsite. A nebudete sa musieť sami seba celý život pýtať: „Čo keby?“.

Rozhovor pripravila a s Maťou sa rozprávala Marta Kabinová.