„Typický Rumun je pre mňa človek, ktorý si vie poradiť v každej situácii.“ (Zuzana Grochalová)

Veľa ľudí by nad dobrovoľníctvom v Rumunsku iba mávlo rukou a ostalo radšej doma, ty si však nebola ten prípad. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu pre túto krajinu ? Lákalo ťa od začiatku alebo to bola náhoda?

Rumunsko bolo v mojom prípade plán B. EVSku som plánovala asi rok a pol vopred a predstavovala som si sama seba v nejakej škandinávskej krajine. Z jednej hosťujúcej organizácie síce odpísali kladne, avšak na iné časové obdobie než som plánovala ja. Pozitívne odpovede som dostala práve na čas, ktorý som plánovala mimo Slovenska aj z Maďarska a Arménska. Rumunsko som si vybrala kvôli dostupnosti vlakom a možnosti naučiť sa rumunčinu počas roka pobytu.

Úprimne, nemala si ani kúsok strach vycestovať? Aké boli reakcie tvojho okolia?

Ja osobne som strach nemala, pred Rumunskom som precestovala Srbsko, s Balkánom som už teda mala skúsenosť, naviac Rumunsko je už tiež členskou krajinou EÚ. Doma ale obavy mali, zväčša však podložené len mediálnou masážou z televízie a predsudkami voči východnej Európe. Kamaráti a známi si boli istí, že sa nestratím a ešte pred odchodom prisľúbili návštevy.

Čo ťa ako prvé zaujalo po príchode do Rumunska?

Asi jazyk – na prvé počutie mi znel ako turečtina s talianskym prízvukom. Inak sa mi všetko zdalo ako u nás v deväťdesiatych rokoch s niekoľkými bizarnými detailami naviac.

Vyber tri slová, ktoré podľa teba najviac vystihujú túto krajinu.

Spontánnosť, pohostinnosť, humor.

Opísala by si nám, čo presne si v Rumunsku ako dobrovoľníčka robila?

EVSka alebo po našom Európska dobrovoľnícka služba je niečo ako laboratórium, ktoré mládeži umožňuje vyskúšať si vlastné limity v rôznych oblastiach. Mojou hosťujúcou organizáciou bolo dobrovoľnícke centrum v meste Temešvár, kde som pôvodne mala spolupracovať v mediálnej časti tímu, čo sa zrealizovalo čiastočne, avšak okrem toho som vyučovala angličtinu seniorov a ako osobné projekty som zrealizovala dve edície kurzu Literatúra a intermedialita spolu s večernými premietaniami filmov a vytvorila som Mapu zelených bodov mesta Temešvár spolu s blogom, na ktorom boli publikované rozhovory s poskytovateľmi zelených služieb alebo ekologických produktov.

Mali by sme sa niečoho obávať predtým, ako sa rozhodneme navštíviť Rumunsko?

Vlastných predsudkov určite – párkrát sa mi stalo, že som stretla slovenských alebo českých turistov, ktorí si mysleli, že im nikto nerozumie, keď podľa seba „vtipne“, no z môjho pohľadu skôr arogantne komentovali veci, o ktorých nemali poňatia. Treba sa pripraviť na množstvo mäsa v jedálničku a extrémnu pohostinnosť, niekedy treba odmietnuť až trikrát, pretože po prvom si myslia, že ste len zdvorilí a naložia vám jedlo tak či tak.

Čo na Rumunsku najviac miluješ?

Ľudí. Keď teraz po piatich rokoch, odkedy som tam vycestovala prvýkrát, vyhodím na facebook status, že prídem budúci týždeň a opýtam sa, s kým sa môžem stretnúť, mám plnú stenu komentov a pozvánok, kam ísť, u koho určite musím prespať, kto mi navarí, čo som ešte neochutnala a plný program kultúrnych podujatí. Spôsob, akým prežívajú spolupatričnosť, rozpoltenosť s akou kritizujú vlastnú krajinu, no zároveň hrdosť, s ktorou o rozprávajú o jej prírodných krásach a histórii.

Ak si dokážeš vybrať, opíš nám jeden najlepší a jeden najhorší zážitok z tvojho pobytu na Balkáne.

Na tie horšie zážitky sa už zabudlo, nič také strašné sa mi neudialo čo by nebolo porovnateľné s inými krajinami. Najlepší – Vianoce v dedinke na konci sveta, kde sme si spolu s troma ďalšími zahraničnými dobrovoľníčkami museli rúbať drevo na kúrenie, ohrievať vodu na umývanie, naučili sa koledovať a iné vianočné zvyky na rumunskom vidieku a kde sa do mňa domáci tak zaľúbili, že mi na rozlúčku zabili kohúta, s ktorým som musela stopovať 300 kilometrov späť do mesta, kde som bývala. Jeden z najzábavnejších zážitkov, čo sa týka stopovania – kto zastaví trom dievčatám, keď jednej z igelitky trčia nejaké hydinové paprče? A potom ten šok po príchode do Temešváru – keď som zistila, že kohút je tak vykŕmený, že sa do trúby zmestí len na dvakrát…

Do Rumunska si nešla na vlastnú päsť, ale cez EDS. Priblížila by si nám čo všetko si musela urobiť pre to, aby si sa tam dostala ? Veľa ľudí EDS vôbec ani nepozná, ako si sa ku nej dostala ty?

Už počas VŠ som praxovala v kultúrnom centre Stanica – Záriečie v Žiline, kde som stretávala zahraničných dobrovoľníkov od môjho prvého ročníka. Vedela som, že po skončení školy chcem vycestovať týmto spôsobom i ja. Zložité to nebolo, treba trpezlivosť pri zasielaní mailov, vyšperkovať životopis a motivačný list a sebavedomie na skype pohovor.

Hovorí sa, že najväčším turistickým lákadlom Rumunska je Transylvánia a s ňou spojený legenda o Draculovi. Čo si o tom myslíš ty ? Ktoré miesta v Rumunsku sa ešte oplatí vidieť?

Drakula je turistická bublina. V „jeho zámku“ Brane som bola až teraz v novembri 2015, snažím sa vyhýbať hlavným turistickým trasám z rôznych dôvodov. Ani tentorkát sa mi nepodarilo do zámku dostať, videla som ho len zvonku. Rumuni však majú k nemu zaujímavý postoj – o tom rada porozprávam na mojej prezentácii. Transylvánia je nádherná a veľká – prešla som jej časť. Osobne mám najradšej časť bývalého Sedmohradska, samozrejme slabosť mám na mesto Timisoara/Temešvár, určite odporúčam Cluj-Napoca/odtiaľ pochádza recept na koložvársku kapustu a oplatí sa navštíviť festivaly Garana Jazz Festival/je to nádherná oblasť v horách pri jazerách/, Electric Castle Festival, ktorý je ako napovedá názov v priestoroch starého hradu a vystupujú na ňom zaujímavé mená a do tretice festival Plai, ktorý je organizovaný výlučne na dobrovoľníckej báze, tiež na ňom vystupovali zvuční umelci a prebieha v areáli Múzea banátskej dediny. A milovníkom umenia odporúčam rumunské divadlá – dá sa nájsť niekoľko s medzinárodnými oceneniami za scénografiu, v súčasnej dráme majú veľmi zaujímavých autorov, ktorých aj inscenujú.

Okrem prírody, okolia a pamiatok sú dôležitým elementom pri cestovaní aj ľudia. Aké sú tvoje skúsenosti s nimi? Vedela by si Rumunov charakterizovať ako celok alebo boli ľudia v rôznych častiach Rumunska rozdielni?

Určite sú rozdielni. Väčšinu mojich známych prekvapil vyšší podiel ľudí so svetlými vlasmi. Podľa klasických predsudkov očakávali počernejších obyvateľov…  Zovšeobecňovať nechcem, najintenzívnejší kontakt som mala s ľuďmi z Temešváru a jeho okolia a viacero kamarátok mám z juhu Rumunska – oblasť Oltenia, ktorá je medzi samotnými Rumunmi zaznávaná – sami o ľuďoch z tejto oblasti hovoria ako o hlučných a temperametných/pripomínalo mi to charakteristiky našich „východniarov“ J Keďže v minulosti v krajine veľa vecí nefungovalo/a časť nefunguje doteraz, typický Rumun/ka je pre mňa človek, ktorý si vie poradiť v každej situácii, keď sa niečo „nedá“, rýchlo nájde alternatívny spôsob, ako opraviť, zariadiť, zorganizovať, pomôcť.

Aké sú tvoje aktuálne cestovateľské ciele a nesplnené sny?

Rada sa vraciam, asi nejaká úchylka páchateľa prísť opäť na miesto činu 🙂 Takže určite opäť Rumunsko, avšak aj s miestami, kde som ešte nezavítala. A tiež Poľsko, kde som študovala. Po poslednej letnej dovolenke v Španielsku som dostala slinku na Portugalsko a Taliansko – románske krajiny majú niečo do seba. Dlhodobo poškuľujem po Pobaltí a do Macedónska som sa vybrala už dvakrát a nedorazila, tak hádam do tretice…

Pri cestovaní často využívaš carshare portály, aké sú tvoje skúsenosti s nimi ? Mala si aj nepríjemné zážitky?

V Rumunsku som carshare použila až na úplnom konci pobytu. Väčšinu času som stopovola – avšak triezvo, stalo sa, že som po sebe odmietla aj tri autá, ak sa mi niečo nepozdávalo. Sólo som stopovala len dvakrát, zväčša vždy v dvojici, trojici, rekord bol trojica a pes. Rumunsko je naviac jediná krajina na svete, o ktorej viem, že sa tam za stop platí. V Rumunsku sú super kamionisti, stalo sa mi viackrát, že ak nás nemohli zobrať priamo tam, kam sme mali namierené, zviezli nás na kuse, kontaktovali kolegov, tí nás počkali na pumpe po ceste a bezpečne zviezli až do cieľa. Nepríjemné zážitky neboli, skôr bizarné, ktoré sú dnes už len zábavnou historkou – drobná búračka, šofér, ktorý sa nástojčivo dožadoval odpovede, aký porno-žáner sa páči mne a mojim spolucestujúcim, vodič kamiónu, ktorý mňa i moju vtedajšiu spolubývajúcu nútil ráno o desiatej vyskúšať jeho domácu pálenku, lebo mrzlo a ďalšie príhody.

Pracuješ ako koordinátorka štipendijných programov do zahraničia, mohla by si nám bližšie opísať, čo presne robíš a ako to funguje?

V neziskovke SAIA, n. o. /Slovenská akademická informačná agentúra/ pracujem už štvrtú sezónu. Nastúpila som v školskom roku 2012/13 po návrate z Rumunska. Po troch sezónach v Žiline som sa presťahovala do Banskej Bystrice, kde pracujem ako regionálna koordinátorka – poskytujem teda zdarma poradenstvo/osobne, telefonicky, odpoveďami na e-mail i facebook správy na našej fanpage/ o štipendijných možnostiach do zahraničia – či už na semester, dva, letné kurzy, školy, semináre cudzích jazykov, krátkodobé pobyty spojené s prácou na bakalárke, diplomovke či dizertačke, ale aj na celé riadne štúdium bakalárskeho, magisterského či doktorandského stupňa, a to študentom stredných i vysokých škôl všetkých ročníkov, absolventom i pedagógom. Patrí k tomu aj spoluorganizovanie podujatí o štipendiách a štúdiu v zahraničí – na školách, v knižniciach a iných partnerských organizáciách a správa sociálnych médií – od facebooku cez twitter, LinkedIn, Instagram a najnovšie už aj Pinterest.

Čo by si na záver odkázala mladým ľuďom, ktorí by chceli vyskúšať dobrovoľníctvo cez EDS ale stále nedostali odvahu na tento krok?

Odvahu treba nájsť čím skôr. Naozaj budete ľutovať to, čo ste neurobili, než to čo ste skúsili. Niet sa čoho báť, prežili to stovky ľudí pred Vami, prežijete aj vy. Naviac EDS funguje ako program už dlhodobo a je ošetrený z viacerých strán – poskytuje vreckové a zdravotné poistenie, prepláca cestovné, človek absolvuje aj jazykový kurz danej krajiny, zlepší si angličtinu, nájde nových kamarátov, kontakty, vyskúša si veci, o ktorých sa mu doma ani nesnívalo. Táto skúsenosť dobre vyzerá v životopise a na konci má človek v rukách aj certifikát – Youth Pass. Je to jednoznačne dobre investovaný čas!

Rozhovor pripravila Bibiana Košová