“Vďaka cestovaniu som mohol nazrieť nielen do ďalekých miest sveta ale aj do seba samého.” (Maroš Matoušek)

Každá jeho cesta je príbehom a ako skromne dodáva, vďaka istej dávke šťastia si z ciest odnáša nezabudnuteľné zážitky. Tento sympatický cestovateľ, freediver a vysokohorský turista pôvodom z Popradu ani nemusel dať výpoveď v práci, aby si pravidelne každý rok na pár týždňov mohol odskočiť hľadať svoju ideálnu pláž alebo sa pokochať pohľadom na Everest. Svoje cestovateľské skúsenosti a tipy si nechce nechať len pre seba a je rád, keď nimi môže obohatiť aj druhých. Prostredníctvom fotografie a videa sa snaží zachytiť, čo videl, posunúť to ďalej a inšpirovať ostatných.

Podľa popisu tvojich cestovateľských skúseností ťa to evidentne ťahá buď do výšok alebo do hlbočín. Kde sa v tebe zrodila láska k horám a potápaniu?

Vzťah k horám a k moru vo mne vybudovali môj otec a dedo. Môj dedo miloval hory a prírodu, brával ma do Tatier a tu sa u mňa rodil vzťah k horám. Keď som mal 8 rokov a on 60, spolu sme vyšli na Slavkovský štít. Vybehli sme ho predbehujúc turistov a z vrcholu máme spoločnú fotku, ktorú mám doteraz. Nasledovala u mňa dlhá odmlka a až keď som opustil svoj rodný kraj, tak som opäť našiel cestu späť do hôr.
S hĺbkami a morom prišla iniciácia cez môjho otca. On miluje more. Do pamäti sa mi vrylo, ako ma v detstve vzal v Bulharsku na more v nafukovacom člne a on sa potapál/freedivoval do hĺbky a zbieral mušle. Potom, ako som videl film Magická hlbočina, sa mi tieto veci vynorili a začal som hľadat svoju vlastnú cestu k podmorskému svetu. S odstupom času zisťujem, že moje cesty do hôr a k oceánom ženie túžba rozvýjať to, čo do mňa bolo v detstve zasiate.

Čo sa odohráva v tvojej hlave pred každou cestou?

U mňa cesta začína už mesiace pred samotným odletom. Je to čas očakávania. Vždy sa modlím, aby som neochorel a bol fit. 🙂 Skoro pred každou cestou som mal isté komplikácie. Stále je to nápor na psychiku, stres, plánovanie a dotiahnutie detailov, zbalenie, dobrá príprava… Tak sa pomaličky rok čo rok učím menej stresovať.

V čom spočíva tvoja príprava pred cestou? Predsa len v horách alebo pod vodou sa nemôžeš veľmi spoliehať na improvizáciu. Nevedomosť, zlyhanie alebo chýbajuca výbava ťa tu môžu stáť život.

Príprava v tomto zmysle je zároveň moje hobby. Chodím na hory a tréningy freedivingu. Takže oboje robím aj cez rok a stále sa učím. Po ťažkom zážitku na horách, kde som zázrakom prežil, som absolvoval horolezecký kurz a viacero základnych kurzov VHT (vysokohorskej turistiky) a aj vďaka nim som vedel zareagovať v náročnejších situáciách. Čo sa týka freedivingu, základné pravidlo znie, že sa nemá vykonávať osamote, vždy s buddym. Preto na dovolenkách viac menej šnorchlujem.

Pochvál sa najväčším kultúrnym trapasom alebo nedorozumením, ktoré si zažil. 🙂

Keď ma vyhadzoval chrámový kňaz z hindu chrámu potom, ako som vošiel dnu v topánkach. Alebo keď sme ponúkli zvyšnú expedičnú stravu hovädzieho mäsa domácim v base campe, z ktorých jeden bol hindu, ktorý si to vychutnával iba do momentu, kým nepočul slovo beef.

Aký bol tvoj najdlhší trip?

Trval približne 2 mesiace a bola to taká rýchla zoznamka pre dojem. Letel som do Tokia v Japonsku, odtiaľ na Jávu do Indonézie s krátkym prestupom v Kuala Lumpur v Malajzii, kde som si stihol pozrieť Petronas Towers, v Indonézii som sa letecky aj loďou presúval medzi viacerými ostrovmi, odtiaľ na Palawan na Filipínach a na záver som navštívil Kambodžu a Thajsko.

Počas jedného zo svojich tripov si dal trekovanie v Himalájach aj relax na Andamanských ostrovoch. To si musel mať riadne veľa batožiny, či?

Keď som šiel pod Everest a odtiaľ potom na Andamanské ostrovy, tak som si bral veľký kufor a v ňom som mal 60 litrový batoh so zimnými vecami a v Nepále som dokúpil malý batoh, kam šli letné veci spolu so skladacími plutvami, maskou a šnorchlom. Letel som do New Delhi, kde som nechal letné veci v kufri, a odtiaľ letel do Nepálu na trek s veľkým batohom. Po návrate som naopak zimné veci nechal v kufri v hoteli a šiel na Andamanské ostrovy s malým batohom.

Aký bol najväčší extrém, ktorý si zažil?

Asi výšková choroba, ktorá ma zaskočila v septembri 2015 v Ladakhu v Indii. V deň výstupu som veľa nejedol ani nepil a keď sme hneď v prvý deň vyšli z 3500 do 4000 mnm, začala ma bolieť hlava. Cítil som sa oslabený akoby som chytil chrípku, mal som teplotu a kašel. Väčšinou sa to cez noc upraví, ale ani ráno po prebudení som sa necítil dobre. Strávil som extra aklimatizačný deň, no ani ten nepomohol, ďalší deň ráno bolo horšie. Výstup týmto pre mňa skončil. Pobalil som sa a zišiel dolu do dediny Leh. Tam zistili, že potrebujem ísť na kyslík. Po hodine na kyslíku sa mi však saturácia zvýšila len veľmi málo. Namerali mi myslím, že 68 a pritom na Slovensku, ak máš saturáciu v krvi pod 80, už ideš na ÁRO. Skončil som v nemocnici, kde som strávil noc na kyslíku. Vďaka Bohu to pomohlo a na druh deň mi lekár odporučil dať si 2 dni oddych. Potom som šiel zase trekovať. Vraví sa, že keď dostaneš výškovú chorobu a zotavíš sa z nej, pri následnom výstupe by si ju už nemal dostať.

Čo sa vlastne deje s ľudským telom, keď dostaneš výškovú chorobu?

Telo nedostáva potrebné množstvo kyslíka a dôležité orgány nie sú dostatočne okysličené. Ja som sa napríklad pri chôdzi úplne kymácal zo strany na stranu, cítil som sa ako opitý. Keby som toto zažil niekde hore na úzkom hrebeni, bola by to otázka života a smrti. Bol som rád, že som si niečo takéto zažil na nenáročnej, širokej zostupovej ceste, lebo ak takéto niečo podceníš, môže sa ti to vypomstiť. Treba dávať veľký pozor, keď ideš sám a nemáš skúsenosť. Nikto ťa vtedy neupozorní, že niečo nie je v poriadku. A ty sám nemusíš rozoznať príznaky. Môžeš si myslieť, že si unavaný z treku a že ťa hlava bolí z únavy a pritom to tak môže aj nemusí byť.

Máš pochodené aj tatranské hrebene a kotliny rovnako ako okolie Everestu?

Nie, to nemám. Trek pod Everest je ľahký v porovnaní s Tatrami. Nie je na ňom nič technicky náročného, je to ako turistika na Brnčalku. Dokonca výstup na Rysy je naročnejší. Tatry sú veľká výzva, mám pred nimi rešpekt a zatiaľ sa nehrniem do toho, do čoho som ešte nedorástol.

Čo ťa inšpiruje pri výbere tvojej nasledujúcej destinácie?

V mladosti som sníval už na základnej škole pri mape na zemepise, ako sa raz na tie miesta pozriem. Neskôr som mal dva hlavné sny – Thajsko a Japonsko. Oba sa splnili. Teraz vnímam rôzne inšpirácie okolo seba,
či už vo forme fotiek, dokumentov, kníh, časopisov a blogov. Niekedy otvorím Google maps a len tak brázdim kurzorom po mape. Rozmýšlam, ako to tam asi vyzerá a uvažujem, ako by sa tam dalo dostať. Idem podľa srdca… Andamanské ostrovy som napríklad objavil tak, že som ponad ne letel z Indie do Thajska. Z lietadla som sa pozeral dole a z 10 kilometrovej výšky to vyzeralo ako raj. Videl som nádherné ostrovy a lagúny, tak som si povedal, že sem o rok prídem. Každý výlet mi dá nápad na ďalšie cestovanie. V Thajsku to boli Andamany, potom na Andamanoch mi potápači radili navštíviť Indonéziu, ktorá bola naozaj podmorským rajom.

Aké sú Andamany?

Sú divoké, veľa ľudí o nich nevie. Nečakajte tam pláže pre turistov, skôr divoké neupravené pláže s popadanými stromami a miestami slanovodné krokodíly. Pri objavovaní ostrovov som chcel ísť na sever a s ďalšími dvoma chalanmi, ktorých som spoznal, tam zakempovať. To sa však nepodarilo, lebo všetko už je pod dohľadom indických autorít. Chodia na člnoch a kontrolujú, aby nikto neostal na blízkych ostrovoch kempovať. Andamanské aj Nikobarské ostrovy sú chránené. Nikobary sú dokonca uzavreté pre turistov, môže sa tam ísť iba kvôli vede a výskumu. V strede Andamanov je rezervácia, kde žijú domoroci ešte s lukmi a šípmi, úplne ako v dobe kamennej. Na jednom ostrove žije dokonca kmeň, ktorý neprijal žiaden kontakt s civilizáciou.

Ako sa potápalo v Indonézii?

Vygooglil som si, že najlepšie na šnorchlovanie, freediving a potápanie je Raja Ampat, čo je Papua, no kvôli hrozbe malárie a vysokým cenám dopravy a ubytka som to nechal otvorené. Priletel som na Maluky, čo sú ostrovy pred Papuou, a odtiaľ malým lietadlom pre 12 osôb na Banda Islands. Pristáli sme na ostrove tak maličkom, že pristávacia dráha bola cez celú jeho šírku. Tu bolo najlepšie šnorchlovanie a práve tu som našiel takú tú svoju vysnívanú pláž ako z filmu The Beach. Našiel som tam jeden malý ostrov, o ktorom mi nikto nechcel povedať. Býval som tam spolu s ďalšími cestovateľmi u domácich, ktorí sa o nás starali. Rovno pred domom bola pláž a niekoľko kilometrov dlhý koralový útes – kolmá stena padala do hĺbky desiatok metrov.

Prezradíš ako sa volal ten malý ostrovček?

Nie 🙂 Keby som povedal všetko, bolo by to príliš jednoduché pre ostatných a tiež ma aj ľudia odtiaľ poprosili, aby som o tom nevravel, presne ako v tom filme. Ak sa tam dostane príliš veľa ľudí, už to nebude to, čo bývalo.

Vyšiel si aj na sopky v Indonézii?

Áno. Výstup na vrchol krátera Mt. Rinjani na Lomboku bol asi najnáročnejší. Najkrajšie fotky som zase mal z Mt. Bromo. Cestou na motorke hore na vulkán Ijen na Jáve som bol pozvaný na indonézsku stuškovú. Pofotil som tam ľudí v nádherných farebných šatách. O štvrtej ráno som sa dostal na vrchol, kde som asi hodinu a pol musel čakať do východu slnka. Hore to vyzeralo ako po výbuchu atómovky. Všade naokolo štipľavé sírové výpary, snažíš sa im vyhýbať a zároveň vidíš, ako ľudia sedia a ležia na zemi, kašlú, majú rozložený oheň a zohrievajú sa. Všetko to boli turisti a domáci, ktorí čakali na východ slnka. Máš čelovku, ale aj tak o nich zakopávaš, lebo niekto je schúlený tu, dakto tam. Vzadu na horizonte rovno nad krátermi blýskala búrka ako v apokalipse. Tie blesky boli tak silné a jasné, že to vyzeralo to ako dáke výbuchy. V tom vychádza slnko a už je lepšie. Zažil som tam taký mix dojmov. Videl som tam domácich, ktorí z krátera dolujú síru a potom to na pleciach nosia niekoľko hodín dolu do dediny. V šľapkách a roztrhaných tričkách, na chrbte ťažký náklad. Strašne mi týchto ľudí bolo ľúto. Jeden mi ukazoval doničené ramená, mal pohmoždeniny, jazvy, niesol 80 až 100 kilový náklad. Toto robia sedem dní v týždni, nemajú voľno ako my. A za jeden kilogram síry dostanú 5 centov. Za mesiac si takto zarobia asi 120 eur. Pritom boli spokojní a usmievali sa, pôsobili tak vyrovnane. To, čo som tam videl, ma dojalo pri predstave, ako sa my dokážeme sťažovať, keď sa nám niečo zdá byť ťažké.

Kam sa chystáš najbližšie?

Prvýkrát plánujem ísť na rovnaké miesta, ktoré som v minulosti navštívil. Ak sa nič nezmení, už o mesiac do Japonska. Uplný top pre mňa bolo Kyoto a tam by som sa aj teraz chcel vrátiť. Páči sa mi ich kultúra. Japonsko je pre mňa niečo ako otvorená kniha, nasávam všetko, čo vidím okolo seba, všetko mi tam príde akoby z inej planéty. Japonsko vo mne zanechalo silný dojem pokoja. Sadneš do vlaku a máš kľud. Vystúpiš z vlaku a nestojí okolo teba 10 ľudí, ktorí ťa chcú odviezť rikšou. Ľudia do seba nevrážajú, aj keď ich tam je kopu. Všetko a všetci majú akoby odstup. Môžeš tam byť ako taký neviditeľný pozorovateľ. Vstúpiš do ich kultúry a vidíš, ako sa všetko okolo teba odohráva ako hra na javisku. Večer vyšli do ulíc gejše, býval som v ryokane, čo je ich tradičný dom, premával som sa na bicykli popri rieke, kde Japonci maľovali obrazy, večer sa rozsvietili lampáše. Nádherné niečo, mnoho vizuálne krásnych vecí.

Čím ťa tak očarila Srí Lanka, že si sa jej rozhodol venovať prezentáciu?

Podľa mňa je Srí Lanka nádherný kúsok zeme, ktorý vo mne evokoval mnoho pocitov a nálad počas toho, ako som na motorke brázdil jej horské a prímorské cesty. Myslím si, že je výnimočná práve tým, že sa na tak malý kúsok zmestilo tak veľa divokej krásy. Krásne pobrežie s divokými farebnými západmi slnka, hustá nepreskúmaná džungľa a to všetko spestrené vysokými horami a červenou zemou ozdobenou veľkými boldrovými kameňmi. Ja som v Africkej divočine ešte nebol, ale divoká krása Srí Lanky vo mne vyvolávala pocit, že som na mieste, kde sa zlieva nádhera dvoch kontinentov, Ázie a Afriky dohromady. Je to ozaj asi to najkrajšie, čo som v Ázii ja osbne videl a zažil.

Do akej miery ťa cestovanie zmenilo?

Cestovanie mi otvorilo oči. Ukázalo mi, čo je v živote podstatné a čo nie. Na cestách som zistil, na čo mám a na čo nemám, spoznal som sa v tažkých situáciách. Niekedy som bol zo seba milo prekvapený, inokedy zase sklamaný. Pomohlo mi uvedomiť si, aký som a akí sme my ľudia. Vidím, že každý s niečim bojuje tak ako aj ja a každý hľadá šťastie a lásku, aj niečo viac, Boha tak ako aj ja. Myslím, že vďaka cestovaniu som mohol nazrieť nielen do ďalekých miest sveta ale aj seba samého.

Človek sa na cestách naučí rozlišovať rozdiel medzi tým, čo je skutočný problem, a tým, čo je len nepohodlie. Videl som ľudí, ktorí vedia byt vdační za každodennú misku ryže. Ľudí, ktorí vás prichýlia a ponúknu vám aj z toho mála, čo majú. Videl som ľudi ktorí sa tešia, keď sú zdraví a môžu robiť, ktorí sa usmievajú počas práce aj napriek ťažkému nákladu, ktorý nesú.

Človek sa potom po návrate domov z chodníkov Himalájí, kráteru Ijen alebo z ulíc New Delhi môže tesiť z toho, čo všetko má okolo seba. To, čo je samozrejmé, sa mení na vzácne a nevďačnosť a sťažovanie verím, že
časom vymení vďaka a vnútorná radosť.

Rozhovor pripravila Marta Kabinová