Od Indického oceána až do 8586 metrov za 76 dní peši a na bicykli (rozhovor s Christianom Stanglom)

Christian Stangl z Rakúska je jediná osoba, ktorá zdolala tri najvyššie hory na všetkých siedmich kontinentoch. Počas siedmich rokov sa vydal trikrát na cestu okolo sveta a zdolal 30 vrcholov. Aké sú tajomstvá tohto muža, ktorý v sobotu 12.3.2016 zavíta do Bratislavy?

V horách si strávil roky. Kedy si sa do nich zamiloval? Máte horolezecké gény v rodine? Pamätáš si, kedy si mal na nohách prvýkrát obuté mačky a v rukách si po prvýkrát držal cepín?

Môj prvý vrch som zdolal v roku 1968, dva roky po mojom narodení. Môj otec ma totiž väčšinou nosil so sebou. 😉 Moje prvé kroky v horách ale prišli, keď som mal 14. Začal som s jednoduchým trekkingom, neskôr s horolezectvom a lezením na ľade. Môj prvý cepín a mačky som získal vo svojich 16 rokoch.

Venuješ sa skyrunningu. Opíš nám detailnejšie, čo to vlastne je a ako dlho sa tomu už venuješ?

Skyrunning je rýchlostné lezenie vo vyšších nadmorských výškach (od 4000 m do 8848 m) bez prestávky, od základne až na vrchol. Bol som už 20 rokov vášnivým horolezcom, keď som náhodou zistil, že vo vysokých nadmorských výškach som zostal veľmi silný (viac ako 6000 m). Rozhodol som sa pre špeciálny tréning a zrýchlil som svoj čas zo základne až na vrchol Mount Aconcagua (6956 m) na 4 hodiny a 25 minút. Bolo to v roku 2001. Odvtedy som nazval sám seba Skyrunner. Okolo roku 2013 som prestal s mojím intenzívnym tréningom. Jednoducho som už zostarol 😉 a teraz znovu pracujem ako horský sprievodca.

Ako si prišiel k nápadu zdolať Seven summits? Študoval si elektrotechniku a to má od hôr teda pekne ďaleko. 🙂 Ako si sa stal profesionálnym sprievodcom a osobou, ktorá dostala nápad zdolať Seven summits. Práca v kancelárii asi nebola celkom pre teba?

Do roku 2006 som zdolal Mt. Aconcagua, Kilimanjaro, Elbrus and Mt. Everest. Takže už som mal na konte 4 z týchto siedmich hôr. Prečo by som nezdolal aj zostávajúce 3? Študovať IVBV horského sprievodcu som začal už v roku 1988. Kvôli časovej náročnosti môjho zamestnania som toto štúdium však nemohol dokončiť. Ako elektroinžinier som pracoval v Rakúsku a v Líbyi (severná Afrika). Zarábal som pekné peniaze, no po 15 rokoch v tomto odbore som bol už vyčerpaný.

Po zdolaní 7 vrcholov si nemal záujem zdolať všetkých 14 vrcholov sveta vyšších ako 8000 m, ale vymyslel si si vlastný projekt Tripple seven summits. Mal si aj iné nápady?

Áno, chcel som zdolať všetkých 102 vrcholov v juhoamerických Andách, ktoré majú viac ako 6000 m. Moji rodičia ale nechceli, aby som strávil 2 roky nepretržite v Andách… Táto výzva zostáva stále nezdolaná, ale môj kolega, horolezec MaKausch je práve na najlepšej ceste dosiahnuť všetky tieto vrcholy.

Ak sa to dá, opíš jednou vetou alebo jedným slovom, čo pre teba znamená čas strávený v horách?

Intenzívny život.

Čítal som, že úplne najťažšie bolo zdolať vrch Kančendžonga v nepálskych Himalájach. Čo bolo najnáročnejšie na tejto expedícii?

Kančendžonga! Svoj výstup som začal vo výške 0 metrov nad hladinou mora, presne na pobreží Indického oceánu. Kráčal som cez Indiu a Nepál až do základne, odkiaľ som zdolal Kančendžongu bez umelého kyslíka. Trvalo mi to 76 dní, prekonať výškový rozdiel z 0 na 8586 m n. m., no na každý krok som využíval iba silu svojich svalov a nič iné. To je dôvod, prečo to bolo celkom náročné.

Tiež som čítal, že zdolať Ojos del Salado v Čile je oveľa náročnejšie ako Aconcaguu v Argentíne. Ktorý z druhých a tretích najvyšších vrcholov všetkých kontinentov bolo pre teba najťažšie zdolať?

S týmto nemôžem súhlasiť. Ojos del Salado je podľa mňa rovnako náročný ako Aconcagua. Všetky druhé najvyššie vrcholy sú náročnejšie ako tie najvyššie. Napríklad K2 je oveľa náročnejší ako Everest. Jediná výnimka je rozhodne Sumantri, ktorý je o niečo menej náročný ako Carstensz Pyramid.

Sú niektoré z týchto vrcholov dosiahnuteľné aj pre normálnych ľudí, iba s obyčajnými turistickými topánkami, bez mačiek, lana a cepínu? Možno tie v Afrike?

Určite Kilimandžáro. To je najnáročnejšia prechádzka v Afrike. Ale na druhý najvyšší vrch v Afrike, Batian, musíš liezť pri stupnici obtiažnosti aspoň 4+ (čo znamená veľmi ťažké) s 36 priepasťami hore do výšky 5199 m a musíš to zlaňovať. Tretí najvyšší, Mt. Mawenzi, je tiež zdolateľný, ale skaly sú veľmi zvetrané a nebezpečné. V hornej časti potrebuješ mačky, aby si dokázal prejsť cez zľadovatený svah. Zhora na teba padajú nebezpečné skaly.

A čo ostatné kontinenty? Sú všetky iba pre horolezcov?

Kilimandžáro je určite najjednoduchšie. Batian a Mawenzi sú už skutočné stúpania. Aconcagua, Ojos a Pissis sa dajú opísať ako “prechádzky vo vysokých nadmorských výškach”, no nenájdeme tu žiadne technické úseky. Denali (Mt. McKinley) je studený, ale Mt. Logan nie je len studený, ale aj veľmi odľahlý a bez osídlenia, bez akýchkoľvek stôp. Pico Orizaba je podobný ako Mt. Elbrus. Dyck Tau and Shkhara sú oveľa náročnejšie ako Elbrus. Shkhara je považovaná za jeden z najťažších vrcholov v kaukazskom horskom oblúku. Everest je náročný, pokiaľ stúpate bez umelého kyslíka, ako som to robil ja. K2 je najťažší zo všetkých týchto 21 vrcholov (často je považovaný aj za najťažší na svete). A takisto je aj najsmrteľnejší. Za ten čas, ktorý som ja strávil v horách (5 liet), tam zomrelo 14 ľudí. Vrch Kančendžonga je podobný – náročný a nebezpečný. Mt. Vinson na Antarktíde je taká ľahšia prechádzka s mačkami, zato Mt. Tyree, to je o technickom stúpaní v divokom prostredí. Mt. Shinn je stúpanie v prinajmenšom 50-stupňovom ľade. Carstensz Pyramid je jednoduché stúpanie v pevných skalách. Sumantri je ešte jednoduchšia. Puncak Mandala nie je vo všeobecnosti náročný, ale je náročné dosiahnuť horu sám.

Dosiahol si všetky tri vrchy na Antarktíde počas jednej expedície, alebo si obiehal svet tak, že si vždy vycestoval zdolať iba jeden?

Nie, bol som tam až štyrikrát. Pracoval som tam aj ako horský sprievodca. A popri tom, ako som zdolal tri najvyššie vrchy, som zdolával aj iné.

Vedel by si opísať pocity, ktoré zažívaš, keď stojíš na absolútnom vrchu?

To záleží aj od pohoria, najpôsobivejšie a najintenzívnejšie momenty som zažíval na Antarktíde. Prostredie tam je jednoducho úžasné.

Zašiel si niekedy tak ďaleko, že si si nebol istý, či prežiješ? Alebo niekam, odkiaľ si si myslel, že sa už nevrátiš domov?

Áno. Už v roku 1998, po úspešnom zdolaní južného krídla Šiša Pangma (8046 m) som bol počas zostupu dole úplne mimo zmyslov. Vyčerpaný, unavený a chorý. Nebol som si istý, či sa dostanem až do základne. No a samozrejme ešte pri výstupe na K2. Hore, v zúženom priestore, sa nad mojou hlavou nachádzal obrovský serak (blok ľadovca, ktorý sa môže hocikedy zrútiť), ktorý ma mohol každú sekundu zabiť.

Aké bolo najlepšie jedlo, ktoré si jedol v základnom tábore?

Domáca slanina… z Rakúska!

Čo bežne jedávaš počas pobytu v kempe základného tábora?

Cestoviny.

Ako dlho trvá tvoja príprava na zdolanie najvyšších vrcholov? Ako vyzerajú také dni? Rátaš všetky kalórie?

Ťažko odpovedať. Napríklad na Mount Everest som sa pripravoval päť mesiacov. Nerátal som si kalórie a jedol som, koľko som vládal. Počas obdobia intenzívneho tréningu sa zvyčajne hmotnosť stráca a preto je totálne potrebné jesť najviac, ako to je len možné.

Došlo u teba za poslednú dekádu k osobnej premene, prípadne k zmene tvojich postojov a názorov, keďže si strávil tak veľa času v najvyšších pohoriach? 

Totálne! Rýchlostné rekordy už nie sú pre mňa viac dôležité. Po viacerých návštevách dažďových pralesov a Antarktídy si myslím, že je absolútne nevyhnutné dbať o zachovanie týchto miest.

Počas tvojich výprav si sa stretol s rôznymi typmi ľudí. Čo všetko si sa od nich naučil?

Osobne najviac obdivujem pôvodné obyvateľstvo, ako sú napríklad domorodí Indiáni z kmeňa Kogi v Kolumbii. Žijú si svoj vlastný život bez toho, aby vedeli veľa o živote mimo ich teritória. Ich kultúra je stará približne 3500 rokov. Snažia sa udržať si vlastný jazyk a kultúru. Príroda je pre nich najdôležitejšia. Nechcú “obchodovať s naším svetom”, jednoducho nepotrebujú naše produkty. Sú spokojní, alebo minimálne tak vyzerajú. Nepotrebujú hospodársky rast a pravdepodobne slovu rast ani nerozumejú. Netuším, či sú šťastnejší ako my, ale určite netrpia tlakmi vytvorenými naším ekonomickým systémom. Mal som dojem, že títo ľudia nie sú od ničoho závislí a tomu hovorím absolútna sloboda.

Existuje taká krajina, kde by si sa už nechcel vrátiť?

Bol som niekoľkokrát v Číne, páčila sa mi príroda, ktorá je určite hodná objavovania, ale všetka tá byrokracia a obmedzenia…

Čo si myslíš o vysokohorskom turizme v Nepále (taktiež v ďalších krajinách), kde turisti zaplatia kopec peňazí šerpom, ktorí ich vezmú na Everest s kyslíkovým prístrojom aj v prípade, že nie sú dostatočne pripravení? Aký je podľa teba ideálny spôsob zdolávania najvyšších štítov? Rozumiem, že tamojší ľudia musia z niečoho žiť, ale hádzanie kameňov, aké sa stalo v základnom tábore na Mt. Evereste pred pár rokmi horolezcom Uelimu Steckovi a Simoneovi Morovi nie je asi celkom bežné. Čo by mohlo predstavovať ideálne riešenie pre tamojšiu prírodu a jej obyvateľov?

Úprimne poviem, že neviem odpovedať, nepoznám riešenie. Navrhol by som, aby sa znížilo používanie kyslíkových prístrojov počas výstupov na osemtisícovky, prípadne aby sa takýto spôsob výstupu nerátal ako “ozajstný”. Týmto by sa oveľa menej ľudí snažilo vystúpiť na najvyššie štíty.

Ty teda asi nepoužívaš kyslíkový prístroj pri výstupoch, však?

Nie, nikdy! Pre mňa je to ako forma dopingu a keď už zdolávam najvyššie vrchy sveta, chcem cítiť pravý vzduch tam hore (teda aj nedostatok kyslíka a tlaku!) a nie inhalovať kyslík, ktorý bol stlačený a naplnený do fľaše niekde inde.

Indonézsku Papuu si navštívil už štyrikrát a vystúpil si tam na päť štítov. Odkiaľ si čerpal informácie a kde si našiel mapy podľa ktorých si šiel? Pomohlo ti pri tvojej expedícii veľa miestnych ľudí a používal si miestnych nosičov?

Tak toto je veľmi dlhý príbeh. Dva roky som zbieral informácie ako zdolať vrch Puncak Mandalu.

Aké miesto, ktoré si navštívil, bolo najexotickejším z pohľadu stretu s miestnymi ľuďmi? V ktorej krajine si stretol najpohostinnejších ľudí?

Kolumbia. Nenachádza sa tam síce žiadny štít z projektu “Trojitých sedem vrcholov”, ale Indiáni z kmeňa Kogi boli naozaj zaujímaví. A najviac pohostinní ľudia? Asi v Nepále alebo v Čile.

Ktorý z tvojich zdolaných štítov je ti srdcom najbližší? Ktorý v tebe zanechal najväčší dojem?

Sólo výstup na Mt. Shinn (tretí najvyšší vrch v Antarktíde) s použitím novej cesty bol dojímavý a takisto to bolo aj pri výstupe na Puncak Mandalu. Užíval som si tú odľahlosť a samotu. Mt. Logan v Kanade bol takisto veľmi emočným výstupom. Výstup na K2 ma zamestnal na päť rokov a na K2 som sa aj veľakrát v živote bál.

Dosiahol si niečo, čo pred tebou ešte nikto predtým nedosiahol. Vidíš pred sebou ešte nejaké výzvy? 

Určite, ale radšej o nich nebudem hovoriť verejne pred ich uskutočnením.

Napadá ti teraz nejaký projekt (či už tvoj, alebo niekoho iného), ktorý keby sa uskutočnil, tak si povieš, wau, tak toto je niečo!

Ha, toto je otázka, ktorú si kladiem už roky! Čo ďalšie bude nasledovať? Príklad: Pôjdem s chalanmi, ktorí plánujú zdolať Nanga Parbat počas zimy. A potom, keď to dosiahneme, tak si okamžite položíme otázku: A čo bude ďalej? Zdanlivo sme všetci tak trochu znudení senzáciechtivým skialpinizmom a takisto na druhej strane cítime, že naozajstný skialpinizmus pomaly končí. Vždy tu budú dobré možnosti na zaujímavé výstupy ako napríklad spomínaný Nanga Parbat v zime alebo K2, ale inak tam nevidím nejaký väčší pokrok.

O ktorých horolezcoch, skalolezcoch a skyrunneroch, ktorých sleduješ, budeme ešte podľa teba počuť aj v budúcnosti?

Nebudem nikoho menovať. Všetci poznáme najpopulárnejších horolezcov tejto doby. Ale tí, ktorí budú fakt dobrí v budúcnosti, nie sú ešte asi teraz takí známi. Veci sa menia rýchlo, ale v budúcnosti budú zmeny ešte rýchlejšie.

Čo robíš vtedy, keď práve nezdolávaš najvyššie hory sveta? Ako vyzerá tvoj každodenný nelezecký život?

Napríklad dávam rozhovory. 🙂 Takisto sa pripravujem na verejné vystúpenia a besedy. Sledujem predpoveď počasia kvôli výstupom. Robím semináre pre lyžiarskych začiatočníkov a učím ich rozoznávať lavínové svahy. Takisto chodím na “môj súkromný free ride” v rakúskych Alpách. Hrám sa s mojou malou dcérou. Organizujem program na leto (skalolezenie a via ferrata). Pripravujem súkromný akčný program na moje narodeniny, samozrejme okrem pitia, jedenia a zábavy.

Kde sa vidíš napríklad o takých desať rokov? Máš život rozplánovaný alebo je to všetko otvorené?

Budem horským vodcom. Budem sa starať o moju vlastnú záhradku, budem mať vlastnú úrodu a budem bojovať za slobodu, nielen za moju vlastnú, ale pre všetkých. Každý by mal bojovať proti neoliberalizmu. Musíme bojovať proti korupcii a bankovým systémom, ktoré nám narúšajú slobodu.

Máš okrem horolezectva aj nejaké iné motívy, prečo rád cestuješ? Napríklad za spoznávaním nových miest, za dobrodružstvom, či za návštevou letných rezortov?

Áno mám. Cyklistiku. Prešiel som tisíce kilometrov a milujem spoznávať nové krajiny.

Tešíš sa na návštevu Slovenska? Sme pravdepodobne posledná krajina v Európe, kde stále vynášku na horské chaty robia horskí nosiči. Už si u nás niekedy bol? Poznáš naše najznámejšie tatranské štíty ako Rysy, Kriváň či Gerlach?

Ha, horskí nosiči! Videl som o nich reportáž. Toto je určite dobrý dôvod navštíviť vašu krajinu! Nikdy som nebol v Tatrách, určite by som tam mal čoskoro zavítať!

Christian Stangl bude hlavným hosťom cestovateľského festivalu Cestou necestou v sobotu 12.3.2016 v Bratislave. Viac o programe nájdete na stránke alebo na facebooku.

Rozhovor: Bibiana Košová, Michal Knitl
Preklad: Bibiana Košová, Viera Valentová