Túra do Strateného mesta v Kolumbii (Ciudad Perdida)

Ideme na kliniku, kde robia antigenove testy. Spoznávam ďalších ľudí, s ktorými pôjdem. Iba z agentúry Magic tours nás ide tento deň 15 ľudí. Budeme rozdelení do troch skupín. Až po ôsmej sa dostávame do kancelárie, kde si ľudia môžu odložiť kufre a veci, ktoré počas túry nepotrebujú. Do hodiny vieme, že sme všetci negatívny. Nastupujeme do džípov a presúvame sa smerom na východ. Som v európskej skupine spolu s Jean-Marcom zo Švajčiarska, Lukom z USA, Felixom z Anglicka, Hugom z Francúzska a sestrami Jessica a Madelaine z Nemecka. 

Asi po hodine jazdy po asfalte schádzame na lesnú cestu, ktorá nás vedie do dedinky El Mamey, kde nás čaká výborný obed. Čaká nás 23 kilometrov šliapania pralesom tam a rovnaká vzdialenosť aj cestou späť. Moju skupinu vedie 23 ročná Andrea a Marron s viac ako 30 ročnými skúsenosťami. Andrea sprevádza dva roky a toto je jej 40. cesta do Strateného mesta. Marron bol možno aj tisíckrát. 

Chvíľu stúpame po ceste, až odbáčame na starý chodník. Sme na území, kde sú všade v okolí farmy domácich dedinčanov – campesinos. Skupina s párom z Francúzska v rokoch ide jednoduchšou cestou, kade chodia aj motorky. Kúpeme sa na peknom mieste v rieke, keď práve išla rodina Kogiov peši dole.

Stúpame a pekne sa potíme. Vegetácia a príroda je prekrásna. Tesne pred vrcholom kopca sa spája náš chodník s cestou a je tu aj miesto pre občerstvenie. Dostávame melón a je tu možnosť dokúpiť si vodu, pomarančovú šťavu, kakao ale i med.

Počas prvého dňa zdolávame prevýšenie okolo 500 metrov a z kopca opäť klesáme. 

Počas prestávky sa rozprávam s Marronom. Neďaleko ľadovca bol pred viac ako 15 rokmi. Z juhu, zo strany z Valleduparu. Teraz sa však už hore ísť nemôže. 

„Pred mnohými rokmi išla na hory skupina paraglidistov z Nemecka, ktorí po sebe nechali veľa odpadkov. Keďže je to územie posvätné, domácim sa to nepáčilo a úplne zakázali prístup hore,“ hovorí mi Marron.

„Môžeš skúsiť ísť do Nabusimake. Tam žije kmeň Arhuacos a dostaneš sa tam v pohode z Valleduparu. Neviem však či sa ti podarí ísť vyššie. Ak by si išiel cez Palmor, musíš presadnúť na autobus v Cienaga. Práve odtiaľto sa pripravuje nový chodník. Mám tam kamaráta. Môžem mu zavolať a zistiť, keď sa vrátime,“ pokračuje. (Pozn.: Na konci výletu mi hovorí, že kamarát mi písal, že teraz situácia nie je dobrá, sú tam nepokoje a nikam sa nedá dostať.)

„Je vidno zmenu za 30 rokov?“

„Áno. V minulosti tu bolo zelenšie. Bolo viac stromov a tiež chladnejšie. Pred 50 rokmi bol veľký problém s deforestáciou a pestovaním koky. Až kým zasiahli Američania s kolumbijskou armádou.

Keď sme v minulosti prichádzali a brali turistov, domorodé kmene nás nemali radi. Mysleli si, že ich chceme kolonizovať a zobrať im územie. Časom však pochopili, že iba chceme sprevádzať a teraz máme dobré vzťahy.“

Až o piatej prichádzame na miesto prvého kempu. Ten je iba pár stoviek metrov za miestom, kde končí cesta pre motorky. 

Andrea nám ukazuje krásne jazero, do ktorého sa skáče zo štvormetrovej skaly. Úžasné.

Fotím jedného Kogiho a Andreu pri kvetine v tvare veľkého zvonu, ktorý nazývajú Devil’s Breath. Z nej sa robí prášok – scopolamine, ktorý zlodeji či zlodejky vraj len fúknu človeku do tváre a ten má taký efekt, že človek pokojne vyberie peniaze z bankomatu alebo dá im čo len chce a ani si to nepamätá. O troch prípadoch, o ktorých sa dopočul, hovoril už počas túry Jean-Marc.

„Aj preto randiť cez tinder v Južnej Amerike môže byť nebezpečné,“ dodáva. 

„Raz sme tu mali dvoch chalanov z Nemecka, ktorí si bez nášho vedomia z toho urobili čaj. V noci sa nahý kúpali v rieke, kričali ako zmyslov zbavený, že vidia tigra, až sme ich museli priviazať,“ hovorí Andrea.

Kemp vyzerá ako normálne otvorené budovy, kde každý má matrac s moskytiérou. 

Na večeru máme kura alebo rybu s ryžou a zeleninou.

Prechádza bola pohodová, i keď baby boli dosť unavené a aj ďalšie skupiny prišli až po nás. Okrem nás v tento deň ide jedna štvorčlenná skupina z inej agentúry. 

Všetky majú rovnaký program. Líšia sa iba možnosti 4 a 5 dennej cesty. Pri dlhšej sa klesá pomalšie. Okruh sa už nejakú dobu nerobí.

„Keď sa chodil okruh, tam sú ďalšie ruiny. Ľudia tam však nechávali veľa odpadkov, a keďže ich nemal kto strážiť, tak sa domorodé kmene dohodli, že sa tadiaľ chodiť nebude. Veru, občas vidím dosť odpadkov, ale veru neviem, či sú od turistov.

Do Strateného mesta sa aktuálne dá ísť iba peši. Pred koronou sa dalo aj helikoptérou. Teraz helikoptéra iba raz za čas zásobuje vojenské základne. Okolo jednej pôjdeme zajtra a druhá je pri Stratenom meste. Taká bola dohoda s kmeňmi, aby boli archeologické nálezy chránené.

Všetko sú to miesta domorodých kmeňov. Ak nechcú, aby tam niekto išiel, nič sa nedá robiť,“ rozprávajú naši sprievodcovia.

Už o siedmej sa schovávam pod moskytierou pred malými muškami. Vraj neštípu, ale nie som si tým istý.

Druhý deň nás Andrea budí o 5:15. Máme výdatné raňajky. Už viem, že jedla je vždy dosť a výborné. Praženica, dva toastové sendviče so syrom, kúsok papáje a melónu. A k tomu sme od Marrona dostali malú nutellu.

Postupne stúpame a klesáme, a dostávame sa na územie domorodcov. Počas dňa si robíme niekoľko prestávok a ideme okolo viacerých obydlí. Prvé patrí obyvateľom kmeňa Wewas, ale práve tu nikto nie je. Neskôr stretávame iba ľudí z kmeňa Kogi. Chodník ide aj priamo popri jednej komunite s asi 15 domami.

„Kogiovia sú nomádi. Majú viacero domov a žijú tam, kde je aktuálne úroda. Teraz tu žije iba jedna rodina,“ hovorí nám Marron. Jeho slová nám Andrea prekladá do angličtiny. Ani ich nedopovedala, a už pri nás bolo jedno dieťa.

„Dulce,“ povedala.

Jean-Marc hneď dáva sušienku, a tak lízatko dávam druhému. Bez toho sa nechcú nechať fotiť. Veru, je to taká dilema. Pred rokmi by som radšej ani fotku neurobil. 

Deti sú zlaté. Podobne je tomu aj na mieste, kde máme obednú prestávku. Bez sladkosti sa deti schovávajú. A dospelí sa väčšinou nechcú fotiť vôbec. Raz rodina Kogiov prechádza popri krásnom vodopáde. Na mieste kde som ukecal Andreu na akrojogu by to bola fotka ako z rozprávky. Iba zamávali hlavou, že nie.

Sme v horskom pralese, ktorý ukrýva 44 z 340 endemických druhov rastlín a živočíchov žijúcich a rastúcich v Kolumbii.

Z chodníka vidím niekoľko odbočiek k domčekom domácich, v diaľke aj deti. Odbočiť však nemôžeme. 

„Koľko majú Kogiovia detí? 2, 3 či 5?,“ pýtam sa Marrona.

„Ta čosi, 8, 9 či 10,“ odpovedá.

„Takže populácia sa zväčšuje.“

„Áno,“ hovorí a dozvedám sa, že o svadbách sa dozvieme na ďalší deň.

Počas z jednej prestávok sme na mieste s vojakmi, kde si ľudia môžu kúpiť heslo na wifi. 

„Prišla mi správa, že môžeme ísť spať do Ciudad Perdida. Avšak naša kuchárka Carmen je pred nami a už chystá všetko nižšie. Škoda, že mi nenapísali o deň skôr,“ hovorí Marron, ktorého všetci domáci poznajú a zdravia ho. 

„Vieš mi niečo povedať o Hippie Kogis,“ pýtam sa Marrona.

„Prišli pred 20-30 rokmi. Začali žiť ako domáci. Prijali ich kultúru, zvyky i nosia biele oblečenie. Nemajú však privilégiá garantované štátom ako domorodci. Väčšinou sú z Kolumbie. Poznám však aj jedného Nemca, ktorý takto žije cez 20 rokov.“

Po štvrtej prichádzame do tábora. Po druhýkrát počas dňa sa kúpeme v rieke. Pred večerou sa pýtam Marrona, či by som mohol ísť pozrieť východ slnka na Ciudad Perdida, ako mi poradil Roman Nemec. 

„V minulosti som takto s ľuďmi chodil, ale žiaľ, teraz sa to nedá. Počas noci je zakázané chodiť a ak by som ti dovolil, mohol by som dostať pokutu pol milióna pesos. Sú tam ľudia z asociácie sprievodcov a ak by ťa videli… Nedávno som mal skupinu a z kempu, kde sme overovali, sme išli o štvrtej ráno z čelovkami celkom dole. Klient neskôr volal, že sme mali dobré čelovky, že som viedol zodpovedne a mali sme somára ak by sa niečo stalo, ale aj tak sa to asociácii sprievodcov nepáčilo. Takže bohužiaľ,“ hovorí mi.

„Koľko ľudí chodí do Ciudad Perdida?“

„Pred 2 rokmi prišlo 25.000 ľudí. A počas septembra býva Ciudad Perdida zatvorená, lebo domorodci tam robia ceremóniu. Je to pomerne nové. Posledné štyri roky sa schádzajú dôležití ľudia zo všetkých štyroch kmeňov.“

„Koľko je el mamov?“

„Veľa. Každá komunita má 2-3 mamov. Tu ako sme išli, tak sú dvaja. Romualdo a jeho brat,“ a ukazuje na fotky, ktoré visia nad okienkom obchodu. Vedľa nich je aj fotka mama kmeňu Wewas.

„Celkovo sa odhaduje, že v Sierra Nevada de Santa Marta žije 45.000 domorodcov, z nich 23.000 Kogiov. Ľudia sa tu dožívajú pri plno zdravý 85 až 90 rokov. Žijú dlhšie ako ľudia v meste. Je to spôsobom života. Príroda, čerstvý vzduch, hýbu sa, organická strava. Niekedy je však problém s tuberkulózou. Dnes už veľa Kogiov vyštudovalo univerzity, vrátili sa do svojich komunít a učia deti čo sa naučili, ich práva a aj španielčinu. Je však veľa dedín, ako tá, cez ktorú sme prechádzali, kde škola nie je. Je to komplikované.“

„Keď sa narodí dieťa, el mamo zisťuje, či sa hodí na to, aby bol jeho nasledovníkom. Niekedy sa však stane, že jeho syn odmietne byť mamom. El mama čaká veľa štúdia. Stretáva sa s ďalšími mamomi a až vo veku 30-35 rokov sa stáva mamom. A aj potom často komunikuje s ďalšími, aby vedel správne vyložiť svoje sny.

Pre identifikáciu slúži aj poporo. Ak človek príde do Santa Marty s poporom, ľudia vedia, že patrí do kultúry z Tayrony. Ale napríklad el mamo Romualdo už má normálny doklad,“ hovorí Melkis, sprievodca druhej skupiny.

Večer som na ceste do postele, keď  vidím Melkisa, ako rozpráva. Pridávam sa.

„Juke trvá rok, kým dá plody. Marihuane 4-5 mesiacov. A koka sa dá zbierať trikrát ročne. Domáci začali pestovať koku na úpätí hôr a bola veľmi kvalitná. Prinieslo to však veľa násilia. Viacero skupín bojovalo medzi sebou. Najskôr vláda začala z helikoptéry púšťať chemikálie, ktoré však neničili iba rastliny koky, ale boli škodlivé pre prírodu i zvieratá. A tak poslali armádu a postupne manuálne vytrhávali všetky rastliny. Okolo roku 2012 sa 15 lídrov paramilitarnych skupín vzdalo. Prvú časť trestu si odpykávajú vo väzení v USA. Niektorí majú už svoju časť trestu za sebou a odpykávajú si druhú, často aj desaťročnú, časť trestu v Kolumbii.“

„Aký bol vzťah paramilitarnych skupín k domorodcom? Ak domorodci pre nich pracovali?“

„Nie, nikdy. Oni majú iba pár rastlín pre seba. Ani medzi sebou nebojovali. Paramilitárne skupiny boli nižšie. V iných častiach krajiny však bola aj vojna medzi domorodcami a paramilitárnymi skupinami. Tu však nie.“

„Pred desiatmi rokmi vláda predstavila program finančnej podpory zastrešenej inštitúciou Banco Agrario na podporu poľnohospodárstva, aby ľudia pestovali kávu, kakao a mali domáce zvieratá. Kakau a káve trvá viac než štyri roky, kým dá prvé plody. Finančnú podporu nastavili tak, aby to bolo pre ľudí zaujímavé a udržateľné. Teraz už majú domáci sedem rokov aj domáce zvieratá. A keď majú zvieratá, raz za čas ich môžu predať a mať takto príjem.

Presťahoval som sa sem pred desiatimi rokmi. V predošlej práci bola práca na farme ťažká a trvalo dlho kým mi zaplatili. Bratranec ma zavolal, nech prídem do okolia Santa Marty, že tu má pre mňa lepšiu prácu. Najskôr som pracoval s kokou. Mohol som si vybrať či výplatu dostanem každý týždeň alebo mesiac. Práca bola menej náročná, páčilo sa mi podnebie a platili dobre. Porozprával som sa so ženou a presťahovali sme sa sem. Bratranec hovoril, že protinarkotiká začali hľadať všetky farmy, a tak som si radšej našiel inú prácu na farme. Teraz žijem pri mieste, kde sme odbáčali autom z hlavnej cesty. Po rokoch som si spravil kurz sprievodcu. Najskôr som chodil ako doprovod a bol som kuchárom. Aktuálne sprevádzam a keď nesprevádzam, snažím sa pracovať na farmách. Mám štyri deti a tak nemôžem len tak čakať.“ 

Aj tretí deň vstávame o piatej ráno. Na raňajkách traja zo skupiny nemajú radi papáju a iba ja mám záujem. A pritom je taká dobrá.

Dvadsať minút ideme zvlneným terénom, až prichádzame ku rieke. Vyzývame sa a s pomocou napnutého lana sa dostávame na druhý breh. Voda je maximálne do polovice lýtka. 

Za riekou nás čaká stúpanie. Až ma prekvapuje aké dlhé a strmé. Kto by čakal v divočine 1200 kamenných schodov, ktoré stúpajú strmo hore. Na vrchole je brána do Strateného mesta. Na prvej zo 169 zelených terás posvätného miesta Teyuna nám sprievodcovia hovoria históriu.

„Odhaduje sa, že ľudia budovali toto mesto po dvesto rokov. Žili tu približne od roku 800 do 1650. Vtedy prišli kolonizátori, a domorodci pre svoju bezpečnosť radšej mesto opustili a presunuli sa vyššie do hôr. V nich ich nikto nehľadal. Cez 300 rokov o meste nikto nevedel. Až v roku 1972 našiel schody od rieky a náznaky stavieb Sepulveda. Po stovkách rokoch bolo všetko zarastené. Začal postupne miesto odkrývať. Raz, keď sa v dedine opil a začal rozprávať o mieste, kde našiel zlato, netušil, že ďalší krát ho domáci budú sledovať. Čoraz viac ľudí začalo hľadať poklady. Dostal sa do sporu s rodinou Restripos, ktorá tiež mala záujem o časť pokladu. Keďže vedel, že v hornej časti je viac zlata, dohodol sa, že vrchná časť bude jeho a spodnú časť im dal. Keď sa však druhá rodina dozvedala, že našiel zlatého orla, tak Restripos zabili Sepulvedovho syna. Boli nepokoje. Až jedného dňa prišiel do civilizácie Frankie Rey. Bol tiež vyhrádačom hrobov, ale keď videl všetko to násilie, oznámil miesto archeológom a politikom.

Vláda poslala políciu a armádu a vyhnala všetkých vykrádačov hrobov preč. V tej dobe tam boli rozhľahlé plantáže marihuany a ľudia, ktorí ju pestovali, si mysleli, že Frankie Rey nahlásil marihuanu a nie Ciudad Perdida. Archeológom trvalo šesť rokov trvalo, kým priestor vyčistili a dali do dnešnej podoby.

Cestovanie začalo, keď sa jeden Francúz dozvedel o tomto mieste a sám ho išiel hľadať iba s pomocou kompasu. Prišiel úplne špinavý, všetko oblečenie mal dotrhané a vojaci a archeológovia sa ho pýtali, ako sa tam dostal. On ukázal svoj kompas, ostal 15 dní a keď helikoptéra priniesla jedlo pre vojakov, odišiel s helikoptérou.

Práve s ním potom Frankie Rey ukazoval fotky Ciudad Perdida turistom a začali oslovovať turistov a sprevádzať.

Oblasť má dva kilometre štvorcové. Odkrytý je iba zlomok z 36 hektárov. Ak oproti cez údolie sú ďalšie archeologické nálezy. Ciudad Perdida je až dvestý archeologický nález v oblasti. Po dohode s domácimi, keďže nechceli aby sa hľadali a otvárali hroby ich predkov, sa však odkryla iba malá časť.“

Prekvapuje ma obrovská rozloha územia. Nie sú to iba tri kruhy ako na väčšine fotografii. Je to rozsiahly komplex, z ktorého je známa iba veľmi malá časť.

Ideme bočným chodníkom až k obydliu domácich. Žiaľ, el mamo Romualdo akurát zaúča budúceho mama, a tak sa s ním nestretávame. Muži pracujú na streche jedného z ďalších domov. Marrona tu ľudia poznajú. Volá Juanita, jedného z Romualdových synov. Prináša malé náramky pre šťastie.

Pomaly sa dostávame na najvyššie miesto s výhľadom, ktorý je najznámejší. Veru, krásne miesto si vybrali. A pritom ich počas najväčšieho rozmachu tu žilo 2000-2500 ľudí. Krásna vegetácia, vodopád a hory s výškou 2900 metrov v pozadí. A pritom sme vo výške iba 1200 metrov.

Pri pohľade na túto krásu mame občerstvenie a pomaly je čas ísť späť. Na mieste, kde sme spali, máme obed a berieme veľké batohy. Klesáme až na miesto, kde sme predošlý deň obedovali. Po ceste prvýkrát vidím ženu s malým dieťaťom, ktoré nesie na chrbte. Krásne. Zdalo sa mi, že by aj na fotku pristála, ale len pozrela na mamu vedľa, ktorá nekompromisne zavrtela hlavou, že žiadna fotka nebude.

Večer nám Marron robí ukážku, ako sa robí poporo, a tiež vysvetľuje jeho význam.

„Všetky 4 skupiny majú popora. Wewas to volajú damburo. Štyri skupiny sú považované za potrebné pre ochranu ekosystému rovnako ako štyri elementy – voda, vzduch, oheň a zem.

Od veku od 3 do 8 rokov nenosia spodné prádlo. Od 8 do 12 rokov už nosia a rodičia začínajú rozprávať o popore. To dostanú vo veku 16-18 rokov, potom ako majú fyzickú i spirituálnu prípravu. 

Keď tradične muž dostane poporo, ide na 7 dní do domu, ktorý bol postavený tak, aby do neho nešiel jediný slnečný lúč, aby vedel fungovať v tme.

Legenda hovorí, že pred stvorením strávili 7 dní a 7 nocí v tme.  Počas tých dní spirituálny líder učí o popore, o hodnotách a stáva sa dospelým. Taktiež už môže založiť rodinu a môže sa zúčastniť na stretnutiach a môže vyjadriť svoj názor. 

Keď už má poporo, potrebuje aju (list koky), ktorý predstavuje plodnosť, poznanie a dlhý život. Iba žena môže zbierať listy koky. Prečo iba žena? Ona je veľmi dôležitá počas rituálu. Žena vezme tradičný ruksak a začína do neho po jednom zbierať listy koky. Zbieranie je spirituálny rituál, počas ktorého získava plodnosť od rastliny. Často si môže pri tom aj spievať a je to aj spôsob meditácie.

V minulosti toastovali listy koky na špeciálnej keramike. Teraz už používajú iný spôsob. Listy koky v taške najskôr búchajú o špeciálny kameň a ten, rozhorúčený z ohniska dajú do tašky a mixujú s ním. Takto sa listy vysušia oveľa rýchlejšie. 

Na prípravu tašky je potrebných 5-7 listov rastliny a je to práca na 20-25 dní.

Kal – biely prášok. Nie je to kokaín priatelia. Ako ho získame? Mušle z mora. Ale iba niektoré. Domáci ich poznajú ako caracochas zapatico. 

More je pre domorodcov iný svet. Čo robí more, keď niečo nie je jeho. Vyhodí to. More sa tak očisťuje. Kal týmto aktivuje alkaloidy z listov koky.“

„Majú viacero bohov. Boh, ktorý stvoril všetko, je Sintana. Sintana vytvoril Seranqua (syn boha) a taktiež Senecu (matka zem) a Alunu (mesiac). To znamená, že ak napríklad odkrývaš hroby či berieš kamene, tak to akoby si bral časti Senecy. Takže preto vidíme globálne otepľovanie, a preto tu máme koronavírus.

História hovorí, že existoval veľmi škaredý muž, ktorý žil v kmeni a žiadna žena si ho nechcela zobrať za muža. Raz už bol unavený z toho, že žiadna žena sa o neho nezaujíma a išiel na najvyššie miesta Sierra Nevady. Keďže bol veľmi unavený, v horách zaspal a mal sen. V sne videl nádhernú ženu, ktorá si ho chce zobrať za manžela. Keď to videl, nechcel to akceptovať, pretože si myslel, že to nie je pravda. A keď akceptoval, zobudil sa a vrátil sa do kmeňa. Ako sa vrátil, všetci videli, že sa zmenil. Tentokrát žiaril a bol veľmi pekný. Posledná vec, ktorú ženy videli je, že Seranqua – syn boha, ktorý bol reprezentovaný škaredým mužom, ktorý sa stal fešákom, sa vznášal na oblohe a stal sa slnkom, a dievča, ktoré si zobral, sa stala mesiacom – Alunou, “ hovorí mi neskôr Andrea.

Kal sa získava s pomocou bambusu. Bambus neprodukuje žiadny popol. Do kôpky naštiepených bambusov dávame mušle. Z ohniska berie jeden uhlík a s pomocou papiera rozdúchava oheň.

Ak sa koná ceremónia, tento proces sa robí počas celej noci.

V ohni mušle prídu o farbu. Následne sa mušle dávajú do vriacej vody, odkiaľ sa hneď precedia a dajú v hrnci do ohňa. Po pár minútach sa mušle rozpadnú a cez sitko ich jednoducho precedíme na prášok. 

Počas rituálu ľudia nemôžu piť vodu. Nevie prečo, ale je to tak.

Poporo tiež predstavuje mužstvo a ženstvo. Všetko ostáva ukryté v popore. Žltkastý obal sú Marronove myšlienky. 

Marron občas chodí na týždeň k domorodcom, s ktorým pracuje na popore.

Celá žltá časť sú sliny s mušľami. Muž na tom pracuje dlho a iba mamo vie čítať o jeho živote, ktorý do neho vpisuje. Toto, ktoré má Marron, má tri a pol roka. 

„Ako si dostal poporo?“

„Pred rokmi sa stalo prírodné nešťastie. Prišla veľká búrka a blesky. Jedenásť ľudí kmeňa Wiwas umrelo. Pomáhal som im, daroval oblečenie, čo sa len dalo. Ako vďaku ma prijali, urobili ceremóniu a el mamo mi daroval poporo.“

„Ak človek klame, poporo sa mu stmavý do čierna. Stmavne tiež ak muža alebo niekoho z rodiny čaká nešťastie. Ak sa zobudí a zistí to, ide sa porozprávať s el mamom a on mu povie, či mu hrozí choroba alebo niečo v lese.“

Počas procesu varia mušlí sa Jessica pýta: „Je príprave aj pre dievčatá pri dospievaní?“

„Keď dievča dostane prvú menštruáciu, čaká ju príprava v dome, kde je žena, ktorá jej hovorí o tom, čo ju ako ženu čaká. Čiže vo veku 12-13 rokov sa dozvedá čo potrebuje, tiež ako sa robia batohy a tiež po 3 menštruačných cykloch sa môže stať mamou a je pripravená na svadbu. Môže to byť šokujúce, ale je tu bežné, ak ženy majú prvé dieťa vo veku 15 rokov. Muži majú väčšinou o 2-3 roky viac. Občas sa ale stáva, že žena dostane muža vo veku 30 rokov. Ak muž umrie, môže sa vydať druhýkrát. Ak sú problémy vo vzťahu, zorganizuje sa stretnutie a diskutuje sa, kto prvý urobil chybu a čo sa dá urobiť.“

Druhou vecou, ktorú nám Marron ukazuje, je ako domáci robia batoh. Trochu mi ukázal už Mariano pri návšteve dediny, ale Ramon tvrdým bambusom stiera vrchnú časť dlhých listov, z ktorých sa získava vlákno. Neskôr nám hovorí: „Ak chceme mať belšie vlákno, umyjeme vlákno vo vode z citrónu. Na farebné varianty sa používajú listy rôznych rastlín, alebo aj napríklad pomaranč. Za pár hodín v zafarbenej vode sa vlákna zafarbia.“

Potom vlákno dáva Marron na polovicu a roluje ho o stehno, aby sa jemné vlákna zjednotili. Neskôr týmto spôsobom nadväzuje jedno vlákno na druhé. Dáva nám ho kolovať. Je veľmi pevné.

Keď idem spať, žaby kvákajú tak silno, že ich je počuť aj cez štuple do uší.

Posledný deň sa vraciame späť do civilizácie. Na obed sme opäť v El Mamey, kde máme obed, po ktorom nás džíp berie späť domov. Boli to krásne štyri dni. Krajšie a zaujímavejšie, ako som si predstavoval. A aký bol najšialenejší Andrein klient? Muž, ktorý si myslel, že tu môže rozbehnúť biznis s kokaínom.

Tento článok je krátkym urývkom z cestopisu Nespútaná Kolumbia.