Článok Patrície Zúberovej, ktorej cesta bola podporená z Expedičného fondu.

Cesta začína v Mongolsku a vedie cez Rusko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Afganistan a Pakistan. Turistická infraštruktúra vo väčšine ázijských krajín neexistuje alebo je veľmi slabá, a tak si človek musí vybrať málo frekventované cesty, ktoré však ponúkajú príležitosť zažiť niekedy aj životné dobrodružstvo.

Cestujem sama – pešo, neskôr stopom, ale aj na bicykli. Púť dlhá 7 000 km, trvajúca 7 mesiacov, vedie pustinami, divokou tajgou, pohoriami Ťan-šan, územím kontrolovaným Talibanom aj Pakistanom. Na takejto dlhej ceste plány v podstate neexistujú – človek žije len tu a teraz. Doma si možno prstom po mape nakreslí smer, no samotná cesta ukáže, kadiaľ sa napokon rozhodne ísť alebo čo prinesú okolnosti.

Moja cesta začína v Mongolsku – v krajine stepí a divokých koní. Množstvo ľudí tu napriek nehostinným podmienkam stále žije nomádskym spôsobom života a na malý moment sa aj ja stávam nomádkou. Stretávam pohostinnosť miestnych, ale aj nehostinnosť pustiny, kde sama okúšam skúšky života.

Cesta sa mení po prechode do ruskej tajgy, ďaleko za Uralom, v Altajských horách, kde sa mieša blato, dážď a asfalt, no všetko je zároveň zdobené lúčnymi kvetmi a pohostinnými Rusmi. Prechádzam malými dedinkami a dolinami, stretávam sa s ozbrojenými silami a putujem tajgou s divokou prírodou. Medveďa zatiaľ nestretám.

Kazachstanom prechádzam prevažne stopom, s výhľadom na nekonečné roviny. Národný park Altýn-Emel ma prekvapil svojou veľkoleposťou – farebnými púštnymi horami. Návšteva parku nie je možná pešo kvôli nedostatku vody a veľkým vzdialenostiam, a tak som sa pripojila k turistom a spolu sme objavovali krásy tohto národného parku. Neskôr sme sa každý vydali vlastným smerom.

Moje ďalšie kroky viedli k hranici s Kirgizskom. Hneď ako to bolo možné, zabočila som do odľahlej uličky vedúcej cez hory. Miestni ľudia vymenili jurty za prívesy, cez horské priesmyky som sa dostala do výšky 3 500 m n. m. a miestna krása hôr ma úplne očarila – divoké kone a zvieratá na každom kroku, akoby som sa vrátila o niekoľko storočí späť. Neskôr sa vraciam do civilizácie a rozdiel zanecháva stopu na srdci.

Kúpila som si bicykel a pokračovala v ceste od Ošu k hraniciam Tadžikistanu, ktoré sa nachádzajú v „zóne nikoho“ vo výške 4 282 m n. m. Po problémoch na hranici som sa konečne dostala do Pamíru – miesta, kde hory jemným bozkom hladia nebo. Prežívam dobrodružstvá v blízkosti afganských hraníc, nevediac, že čoskoro budem stáť aj na opačnej strane.

Na hranici Afganistanu som sa ocitla už len ja a môj ruksak. Jazda na bicykli nie je pre ženy v Afganistane povolená, a tak ma čakalo prvé stretnutie s miestnou autoritou a dotyk s kultúrou, ktorá je pre nás netypická.

Do Pakistanu som prešla cez hraničný priechod Torkham s eskortou. V Pakistane som spoznala pohostinnosť miestnych, no zároveň aj krásu Kašmíru. Okúsila som miestnu kuchyňu plnú orientálnych chutí i chaotickosť tamojšej dopravy.