Článok podporenej expedície z Expedičného fondu. Aj ty môžeš pridať svoju expedíciu a žiadať o podporu. Alebo podporiť iné expedície svojimi 2% z daní.

Ráno bolo všetko biele a zamrznuté. Bolo už svetlo. Včera večer sme zase prišli po tme. Terén nebol náročný, ale po zotmení vždy prituhlo o niečo naviac. Peacefoot nadával, lebo sme museli prejsť cez potok naboso. Minulý rok na CDT mal omrzliny a vždy, keď musel ísť do studenej vody, hľadal nejakú obchádzku. Málokedy ju našiel a len to zabíjalo čas. Moja agresivita sa mi vrátila o pár minút neskôr, keď sa mi uprostred potoka zhrnula nohavica a ja som si ju, balansujúc na jednej nohe, snažila vytiahnuť naspäť. Keď sme sa obúvali na druhej strane brehu, tak nevedel nájsť svoje rukavice. Škaredo som sa naňho pozrela. Ak si ich zabudol na prvom brehu, bolo jasné, že po ne pôjdem ja a nie on. Už som sa zmierovala s touto myšlienkou, keď ich vytiahol z novo objaveného vrecka. To bolo ale včera. Dnes je nový deň a je krásne slnečno. Peacefoot zohreje vodu na instantné vločky a kávu. Rozprávame sa, raňajkujeme a pomaly sa rozhýbavame. Treba mi na záchod. Zisťujem, že moje tenisky sú zamrznuté na kosť. Požičiam si Peacefoot-ove sandále a vykročím na panenský sneh. Niekto sa nenaučil sklápať záchodovú dosku, takže si musím odhrnúť bielu vrstvičku v dobre vetranej kadibúdke. Keď sa vrátim, Peacefoot je relatívne pobalený. Ja sa potrebujem zohriať z ranného výbehu. Strčíme si topánky pod zadky, aby sme si ich mohli aspoň nasadiť a provizórne zašnurovať. V diaľke počuť štekot, ktorý smeroval ku nám. Za chvíľu okolo nás prefrčí svorka psov a mužské hlasy. Tvárime sa, že ešte spíme, aby sme sa nemuseli rozprávať. Prišiel čas naozaj vyjsť von. Toto je asi najhorší úkon počas dňa v zime. Ráno treba všetko pobaliť. Človek je statický a nemá sa ako zahriať. Prášim tenučký stan, ktorý je „zasnežený“ našou vlhkosťou. Dávam si pauzy na zohriatie rúk. Vždy to robím bez rukavíc, aby som si ich zbytočne nezamočila. Dnes je fakt kosa. Peacefoot len krúti hlavou. Nechápe, ako to tak môžem a dohovára mi, aby som rukavice predsa len použila. Pošlem ho napred. Je zbytočné, aby na mňa čakal, kým zbalím stan. Čím je mu zimšie, tým je nervóznejší. Aj tak mi nemá ako pomôcť. Slnko presvecuje šík cencúľov visiacich zo strechy. Každodenný ranný dvojhodinový rituál je ukončený a aj ja vyrážam za teplom vlastného tela.

Chodník je príjemný. Sledujeme stopy psov a vibrám. Onedlho narazíme na ďalších ľudí. 2. december, začiatok loveckej sezóny na medvede pre lovcov so strelnými zbraňami. Psy sú dravé z nekonečných dní zavretých v klietkach a lovci sú plní očakávania, či niečo ulovia. Otec s jedenásťročným synom, pre ktorého je to po prvýkrát, si spravili ohník vo výmoli stromu po tohtoročnom hurikáne. Jednoduché a šikovné. Nám je zima, ak zastaneme, oni väčšinu dňa prečkajú v pokoji a malý ohník im stačí k ohriatiu. Stretneme ešte zopár ďalších skupín. Dohovárajú sa vysielačkou. Moderný lov. Psy unavia medveďa behom a ten potom vylezie na strom. Prídu lovci a strelia ho. Jednoduché.

Zídeme na asfaltku. Na prašnom parkovisku pri ceste je plno pick-upov. Je ľahké uhádnuť komu patria. Chodník pokračuje krížom cez cestu na ďalší kopec. Rozhodneme sa pre obchádzku. Jednak kvôli snehu, časť chodníka vedie cez pole, a na prešľapávanie chodníka sme nemali energiu; druhak, nevedeli sme, či bol v tých častiach už chodník vyčistený od popadaných stromov (to je ale len taká malá výhovorka). Dnešným cieľom bol hostel, kam sme nechceli prísť za tmy. Pristavili sme pri vianočnej výzdobe, na čo Peacefoot vyhlásil, že sa musíme odfotiť a urobiť z toho vianočnú pohľadnicu. Odfotiť sme sa odfotili, ale ani jeden z nás to nikomu neposlal 😅. Kráčame pomaličky ďalej, keď na nás zakričí chlapík z miesta, čo vyzerá ako mini stavenisko so záhradou, domom a trailerom. Pýta sa, či niečo nepotrebujeme. Neboli sme prví diaľkoví turisti, ktorých videl. Povedal, že po ceste videl chodiť mnohých. On sa sem prisťahoval, aby založil organickú farmu na zvieratá a časom aj na zeleninu. Predstavil nám svoj plán a potom aj pomocníkov, ktorí sa na nás prišli pozrieť. Bolo to veľmi príjemné stretnutie. Po doplnení vody, ktorú sme až tak nepotrebovali (ale pomoc sa nikdy neodmieta, lebo treba podporiť ľudí v pomáhaní), sme pokračovali ďalej. Pri dlhom státí sa človek ochladí a potom to trvá, kým sa zas zahreje. Vstupujeme naspať na chodník.

Mentálne som bola nastavená na teplú sprchu a posteľ. Ak by sa to v tento večer nesplnilo, bola by som veľmi rozmrzelá. Tiež som si povedala, že ma už nebaví ráno roztápať topánky, chcela som si kúpiť nové s goretexom. Peacefoot bol na tom rovnako. Hneď pri chodníku bol hostel s alpakou farmou. Bohužiaľ, už bolo po sezóne a mali zavreté. Respektíve, mali jednu izbu, ale tú už mal objednanú niekto iný. Kým pani domáca zisťovala, či dotyčná osoba príde, my sme sa zohrievali u nej doma. Privítala nás mačka, ktorá vyznávala štýl „ja sa ťa môžem dotknúť, ale ty mňa nie“. Dvakrát sa po mne ohnala bez varovania, ale potom sa aj tak s radosťou o mňa obtierala. Hneď potom prišiel domáci pán a povedal nám, že ju nemáme chytať, lebo je prchká. No nehovor. Chlapík potvrdil rezerváciu, a tak sme boli „vyhodení“ naspäť na ulicu. Ale len tak trošku. Zavolali sme do hostela v meste Marion, kde mali voľnú izbu a dokonca sa sľúbili po nás prísť. Bol to športový obchod na prízemí a s hostelom na poschodí. Boli sme tam sami. Horúca pizza, obrovská posteľ a pizza z mikrovlnky. Čo viac si môžeš priať….

Svoju cestu som začala v júni 2024 na Crow Head, Newfoundland, Kanada a skončila som v apríli 2025 na Key West, Florida, USA. Prešla som peši 8 960 kilometrov počas štyroch ročných období okorenených horúcou vlnou v Kanade, následkami hurikánu Helena a netradičnou zimou v Spojených štátoch. Kanadskú časť som absolvovala sama, na Apalačskej hrebeňovke ma sprevádzal Peacefoot a na Florida trail to bol Kitty Hawk, ktorým patrí moja vďaka za podporu a spoločnosť.

Viac o Ivkinej ceste sa dozviete v Bratislave 8.11.2025 a tiež v prihláške do Expedičného fondu