Článok Sofie Bočevy a Michala Tlelku, ktorých cesta bola podporená z Expedičného fondu.

Keď vesmír spojí tých, ktorých srdcia žiadajú o dobrodružstvo dejú sa zázraky. A tak to bolo jednoznačne v našom prípade. O treku zvanom Great Himalaya Trail sme sa dozvedeli práve na jesennom festivalovom podujatí Cestou Necestou 2023, kedy Pája Adam rozprávala o prvom ženskom prechode (vo dvojici s Američankou) nepálskych Himalájí v roku 2022. Našou víziou bolo predĺžiť pôvodné GHT o takmer 2 000 km a prepojiť tak krajné nad osemtisíc metrov vysoké hory Himalájí. Plán bol trekovať od BC Nanga Parbat v Pakistane po BC Kanchenjunga na východe Nepálu. Trošku nás šteklilo vedomie, že by sme boli možno prvými komu sa to v moderných podmienkach podarí prejsť na jeden záťah a naľahko bez podpory. Avšak v tak dlhom časovom horizonte je ťažko niečo plánovať 3 mesiace dopredu. Bez veľkých príprav a s otvorenými srdcami sme sa na konci jari 2025 vydali na našu životnú cestu.

Napriek vyeskalovanému vypätiu v Kašmíre, som sa v polovici máji 2025 ocitol v Skardu. Sofi sa zatiaľ ku mne nepridala, lebo dokončovala semester. Začal som teda trekovať sám od Raikot bridge cez Fairy Meadow do prvého míľnika – západný BC Nanga Parbat.

Miško v BC Nanga Parbat zo strany Fairy Meadow

Bolo celkom ťažké prehovoriť všetkých, že nechcem ísť autom ale po vlastných. Cestou som sa pýtal viacerých či bude možný prechod cez Mazeno pass na druhú stranu hory. Každý mi však odpovedal záporne: „Hore je príliš veľa snehu“. A tak mojim novým začiatkom bol východný BC Nanga Parbat, odkiaľ som dúfal, že sa mi podarí priblížiť čo najviac k indickej hranici. Cesta ma priviedla cez divoký Deosai NP, kde bolo ešte poriadne cítiť doznievajúcu zimu. Niekoľkodňové brodenie snehu bez vody a jedla poriadne preverilo silu odhodlania na prejdenie najvyššieho pohoria sveta. Zažil som tu najkrajšiu podobu slobody, keď som jedno ráno kráčal po čerstvých stopách snežného leoparda. Pôvodný plán nelegálneho prechodu do Indie mi rázne stopli viacnásobne po zuby ozbrojení Pakistanský vojaci vysmiati od ucha k uchu. Nezostalo mi nič iné len pokračovať krížom cez celý národný park, smer mestečko Knaplu. Po troch týždňoch kráčania som sa dostal až k samotnej Indickej hranici. Nepomohlo dobré slovo, ani malé úplatky. Ďalej nelegálne ísť nemôžem a tak, aj keď veľmi nerád, musím ísť do Indie letecky. Z výšky som si aspoň mohol vychutnať prejdenú trasu a pospomínať na všetkých, s ktorými sa mi skrížila cesta. O pár dní som už na druhej strane hranice v dedinke Lalung, kde už spoločne so Sofi začíname ďalšiu Himalájsku etapu.

Stretli sme sa v New Delhi, odkiaľ sme leteli do Ladakhu a stamaď stopovali necelé 2 dni k pakistanskej hranici. Suché hory boli stále navôkol, dokonca sa ukazovali aj v dúhových farbách. Všadeprítomný religiózny mier.. až bežný západniar nechápe koľko vľúdnosti sa v nás ľuďoch nachádza. Pre Sofi je to zaberák, je to jej prvý diaľkový prechod.

Aj napriek desiatkam brodov, zažívacím problémom zo štipľavého a nekvalitného instantného jedla, či nespavosti z výšky sa nám podarilo prekráčať Hemis NP, 8 sediel nad 5 000 mv. a spoznali tak nových priateľov, ktorí nás okamžite dobíjali úsmevmi. Náročný ľadovcový prechod cez Parang La nás preveril a my sa v samote kamenných hôr tešíme, že sme prešli do ďalšieho štátu Himachal Pradesh. Tam sa nám spríjemnil jedálniček, dokonca pribudlo pivo! Koncentrácia dedín sa stále zvyšovala. Zažívame krásne sedlo Pin Bhaba spolu s okoloidúcimi expedíciami, ktoré mení podnebie. Pre nový dôvod usmievať sa viac: nekonečná zeleň. Chceli sme dodržiavať teóriu GHT a ísť najvyššou možnou variantou, no pohraničiari na tibetských hraniciach nás nechceli ani náhodou pustiť cez ďalšie 5 000 mv sedlo. Zvolili sme teda nižšiu trasu cez Rupin pass, kedy v momente začalo monzúnové obdobie. Myslíme na pohraničiarov, že nám pravdepodobne zachránili život, už tak to bolo o hubu s rýchlo stúpajúcou hladinou rieky. V tom čase počasie spustilo smrtiaci cloudburst v dedine Dharali len pár km od nás. Predierali sme sa džungľou až do Uttrakhandu, kde sa objavili nové kamošky – pijavice. Z nich ideme celkom zošalieť vyše dvoch mesiacov! Stretávame tu aj neuveriteľne silné ženy, ktoré denne vláčia cez 50 kg trávy na chrbtoch, aby nakŕmili dobytok. Charakter hôr je nižší a podchádzame Nanda Devi NP, aby sme svoj život neohrozovali pre nekontrolovateľné zosuvy pôdy, či rozvodnené brehy. V jednej dedine Tharali nás dokonca zastihla taká silná búrka, že po nej ostali dvaja nezvestní. Naše kráčanie indickými Himalájami končí tragi-komicky, keď sme sa opäť snažili dostať k čo najvyššie položenému a bezpečnému prechodu do Nepálu, no pohraničiari tam nepúšťajú cudzincov. A tak miesto 80 metrov peši cez most sme šli autami skoro 5 dní obchádzky na opačnú stranu rieky. India sa s nami rozlúčila veľkom štýle. Prespali sme u domácej influencerky!

*Most ako prechod pre lokálnych medzi Indiou a Nepálom, nie pre cudzincov*

Západo-indické Himaláje sme brali ako rozcvičku na Nepál. V nohách sme mali cez 1 600km, teda Sofi o 330 km menej. Nový začiatok bol opäť pestrý. V deň, keď sme prešli hranicu, Nepál postihli celoštátne protesty a nepokoj. Trošku nás to zbrzdilo kvôli páleniu pneumatík na cestách, ale inak sme v ohrození neboli. Podchádzali sme Api NP (stále boli monzúny) a napájali sme sa na dnešné GHT v Rara NP, kde sa ku nám pripojil môj bratranec Andrej. On bol pre nás jedinou plánovanou podporou, inak sme si nosili stále spací vak do -20°C a ďalšiu zimnú výbavu (okrem vysokých topánok). Doniesol nám nový pár trailových tenisiek, kvalitné ponožky a kus Slovenska. V trojici sme prešli cez brutálne náročný Shey Pokhsundo NP a mystické Horné Dolpo do Kagbeni, kde sme sa rozlúčili a vo dvojici pokračovali ďalej. Tešili sme sa z turistického konzumu na treku okolo masívu Annapurien a Manaslu. Pred sedlom Larke La nás zastihol cyklón Montha, ktorý ho znepriechodnil na štyri dni. Teda päť.

Podarilo sa nám sedlo otvoriť o deň skôr než sa oficiálne otváralo z druhej strany. Bez signálu a aktuálnych informácii človek opäť začne veriť svojim schopnostiam a vyhodnocuje všetko podľa svojho zdravého úsudku. Nasledovali ďalšie úseky džungle kým sme dorazili do Langtangu a úspešne prešli veľmi náročné sedlo Tilman pass. Tam sa padajúce kamene stali našou novou nočnou morou. Cyklón Montha zasnežil väčšiu časť Himalájí a preto sme volili len tie sedlá, ktoré sme boli schopní prejsť v našej trailovej obuvi bez prešľapávania snehu. Sme teda nútení vynechať Tashi Lapsa a ďalšie dve sedlá nad 6 000 mv medzi regiónmi Everest a Makalu. Tlačí nás počasie a čas, preto sa v úvode decembra v Lukle rozhodujeme, že chceme stihnúť Vianoce doma. Ženieme sa do Taplejungu odkiaľ berieme záver už ako cieľovú rovinku. Tu nás však overili naše nadobudnuté schopnosti ako zotrvať až do konca aj v nie veľmi príjemných podmienkach. Padajúce kamene, suťoviská a veľmi chladné noci. Nakoniec sa po 45 dňoch bez prestávky ocitáme 15. decembra v severnom basecampe Kanchenjunga a neveríme vlastným nohám, že sa nám to ako dvom obyčajným priaznivcom prírody podarilo.

Ďakujeme telu, že dovolilo takýto zážitok duši. Ďakujeme Himalájskym horám, že nás prijali a tvorili náš domov vyše pól roka. Ďakujeme všetkým, ktorí na nás mysleli a ktorých sme stretli cestou. Cieľ je krásny, no bez tej cesty by tá čerešnička na torte tak nechutila. Bez plánovania každého detailu a predsa všetko vyšlo dokonale. Na Slovensko sme prišli 22. decembra celí šťastní a živí, no unavení jak šľak!